Kladiem do pece polienko dreva.
Syčí, no v mojich ušiach spieva.
Strháva predo mnou svoj šat.
Mám staré drevá veľmi rád
Stružlikám si z nich hračky občas
a čakám na rozpadu polčas,
kedy sa drevá rozplačú.
Aj
mne je pritom do plaču.
Minule som tak báseň zložil,
vošla mi ako drevo do žíl.
Ťažko ju odtiaľ dostať von;
je ako srdce,
čo má zvon.
Občas ho v búrke trafí strela.
A o tom – moja báseň spieva...