Všetky kvety do rúk mamy,
skladám ako
drahokamy.
Za jej lásku, plnú nehy,
za zelené detské brehy.
Za jej štedrosť, starosť v hlave,
za dni šťastné, za dni
hravé,
za rozprávky nad kolískou,
za to, že vždy stojí blízko,
aby si ma pohladila –
moja mama nežná, milá.
Šetrím si peniažky, už ich mám päť,
kúpim dnes mamičke najkrajší kvet.
Pekný kvet
červený, ako lienka,
ľúbim ťa, ľúbim, moja mamulienka.
Do ruky ti kvietok vkladám
moja
milá mamička,
skloň sa ku mne, dám ti ešte
horúci bozk na líčka.
Mamka moja zlatá,
mamka, mamička,
tebe patrí táto prekrásna kytička.
Nech ti povie každý lupienok aj kvet,
že si mamička, môj celučičký
svet.
Čože ti dať na pamiatku
mamka naša k tvojmu sviatku?
Nazbieral som lesné
kvety,
zostavil som pekné vety.
To, čo vety nepovedia,
lesné kvety dopovedia.
Pre
mamičku moju milú,
ktorú nadovšetko rada mám,
veľké srdce namaľujem
a k sviatku jej ho dám.
Na Deň matiek darujem
jej
jednu peknú básničku
a mamička moja bude mať
celý deň úsmev na líčku.
Keď nájdete
kvet
Keď sa stratia záveje,
keď sa slnko zasmeje
keď prvý kvet nájdete,
ten najkrajší na svete,
zaneste ho svojej
mamke;
poteší sa iste
a bude mať také oči
ako nebo čisté.
Je milá
a nežná ako jarný kvet,
čo snežienkou ho voláme.
Je dobrá a krásna ako rozprávka,
čo osvieži nás po ráne.
Je to naša
mama!
Ona len nám žije!
Dobre nám je, dobre,
kým jej srdce bije.
Je nám ako rosa,
čo oživí kvet.
Bez mamy je
pustý,
prázdny celý svet.
Mama, drahá mama,
my ťa rady máme.
Za lásku ti srdce
plné lásky dáme.
Vraj som motýľ,
vraj som lienka,
ale to je klam!
Krajšiu ako holubienku
svoju
mamu mám.
Tá má také milé oči
a v nich svetielka,
a má také tmavé vlasy,
tmavé asi ako tma,
tak tmavé ich má.
Keby
mala ale vlasy
hoci ako ľan,
nestratila by z tej krásy,
bola by vždy krásna asi
ako jarná stráň.
Dneska ráno, keď som vstala,
postieľka sa opýtala:
– Či si nezabudla, Helka,
aká je dnes
slávnosť veľká?
Slniečko sa na mňa smialo
a takto mi zavolalo:
Kde máš kvietky, kde máš kvietky?
Dnes ich nesú deti
všetky.
Nezabudnem, nebojte sa.
Srdiečko mi šťastím plesá.
Ja dnes mamke ku jej sviatku,
kvietky dám i pusu sladkú.
Tak ako tmavú noc
rozjasní hviezdička,
rozjasní u nás deň
úsmevom
mamička.
Tak ako od rosy
nad ránom skrásnie kvet,
v maminom objatí
zjasnie mi celý svet.
Ivan spravil mame k sviatku
dve figúrky maličké.
A ja čo dám na pamiatku
svojej drahej mamičke?
Dať jej
ruže? Kvety zvädnú.
Brošňu? Tú si neželá.
Knihu? Málo jej dať jednu
a dve hádam priveľa.
Nuž čo – kúpim
čokoládu:
hocikam ju možno skryť,
veľa nestojí a hlavne –
dá sa ľahko roz – de – liť.
„Povedz, mama, prečo si si nášho ocka vzala?“
„Lebo som ho zo srdiečka veľmi rada mala.“
„A nikdy
tá vaša láska od nás neuletí?“
„Neuletí, prejde ona, do vás, moje deti.“
„Povedz, mama, prečo vstávaš prvá?“
„Keď
tej práce vždy je toľko, a deň krátko trvá.“
„Prečo mama, keď sa hneváš, siahaš za vareškou?“
„Aby som vás pohladkala,
roztopašných smieškov.“
Ja mám mamu mamičku,
ráno varí
kávičku,
izbu riadi, perie šaty,
ja mám mamu, poklad zlatý.
Mamka moja, mamka zlatá.
Ty by si
si zaslúžila,
aby všetky kvietky v poli,
kvitli iba tebe k vôli.
Čo v
maminých očiach vidím,
to nedostať nikde kúpiť!
Sú to hviezdy, aké máva,
kto na lásku nie je skúpy.
Keď mamička na mňa
hľadí,
zalieva ma radosť, šťastie.
Kiež sa mamkám v celom svete
v očiach taká hviezda zaskvie.
Nedám mamu za celý
svet,
nikto mi ju nenahradí...
Jej oči a moje oči
vravia: – My sa máme rady!
Len jedno si želám, mama:
nemať žiadne
previnenia.
Nech sa tvoje hviezdy v očiach
nikdy v slzy nepremenia.
Akéže to oči máš,
mamička moja?
Z nich sa na mňa usmieva
dobrota tvoja.
Keď sa do nich zahľadím,
srdce ma
hreje,
tichučko mi šepoce:
S mamou dobre je!
Akéže to ruky máš,
mamička moja?
Tie sa veru roboty
nikdy neboja.
Keď
ma nimi pohladíš,
cítim celý deň,
že si moja, a ja zas
tvoja, tvoja len!
Keď roztvorí mama dlane,
položím si líčka na ne.
Pošepnem jej: „Mamka, mami,
vieš, že voniaš
jahodami,
teplým letom, malinami?
Ako dobre, že si s nami,
mama, mamka, mama, mami!“
Kto rozpráva mi rozprávku?
Kto kladie ruku na hlávku?
Kto navarí a napečie?
Kto je môj smiech a bezpečie?
S kým je mi
vždy tak ohromne?
Kto smúti, keď je smutno mne?
Mama.
Púčik ružičky som
našiel,
sotva rozvitý.
Zajtra ho dám mamke našej,
svojej nájdi ty.
Mamička ma zas a zasa
k sebe túlila.
Od jej tepla
ružičky sa
krásne rozvila.
Mamičkina ruka,
keď mi chleba
núka,
keď mi hladká vlásky,
vonia teplom lásky.
Nesiem ti ruže,
mamička moja,
lebo dnes veľký sviatok máš.
Keď sa nám oči po tichu spoja,
želanie bez slov rozoznáš.
Tá jedna ruža bude
ťa hladkať,
keď budeš moje šaty prať,
a šepkať bude: „Mamička sladká,
vždy si ťa budem milovať.“
Keď budeš krájať
okrušky chleba,
druhá ruža sa usmeje,
že v očiach skrývaš po kúsku neba,
že s tebou, mama, dobre je.
Tá tretia zase večerom
riekne,
keď ja už budem sníček sniť:
„Ďakujem, mama, ďakujem pekne
a chcem ti dobrou dcérou byť.“
Dnes máš sviatok, vieš to mami,
kreslím, kreslím kytičku,
zasypem ťa kvetinami,
je pre moju
mamičku.
Nech povedia celkom jasne,
v očiach samá iskrička,
ako mi je s tebou krásne.
Pobozkám ťa na líčka.
Že ťa
ľúbim, mamička.
Ty si moja hviezdička.
Všetci na mňa povedali,
že som ešte chlapec
malý.
Malý tam – malý sem
ja si ľahko pomôžem.
Podložím si stoličku
a pobozkám mamičku.
Ktože mi môj prštek boľavý pofúka?
Ktože ma posmelí, keď zbadám pavúka?
Ktože mi do vláskov mašličku uviaže?
Ktože
mi na chlebík masielko namaže?
Ktože mi vysuší slzičku na líčku?
Ktože by? No ktože? Zavolám mamičku.
Každá dobrá matka,
v žiali dieťa hladká.
Má ho veľmi rada –
keď je preč, tak ho
hľadá.
Keď má dieťa horúčku,
tak ho drží za rúčku.
Naučí ho svojej reči,
nenechá ho v nebezpečí.
Za dedinou pri potôčku
odtrhol som fialôčku.
Čo myslíte? Komu asi?
Mojej mamke, rád ju
mám,
ja jej prvý kvietok dám.
Mäkká je trávička,
vonný je
kvet,
jasná je hviezdička,
sladký je med,
dobrá je mamička,
bozkám ju na líčka.