Otrok – Ivan Krasko

Otrok – Ivan Krasko

Som ten, ktorému v uši znela pieseň matky-otrokyne.
Tá pieseň z mojej duše nikdy, nikdy nevyhynie.
Tak smutno znela, divným , bojazlivým bôľom
sa tíško niesla naším úhorovým poľom,
až chytila sa detskej trasúcej sa duši.

Som ten, čo dozrieval pod bičom otrokára,
pod bičom, ktorý nestrábené rany denne znovu pootvára,
že žiadna z nich sa nikdy, nikdy nezahojí.
Môj chrbát skrivený už narovnať sa bojí,
no vo sklopenom zraku posiaľ posiaľ skrytá iskra horí...

Som ten, čo čaká na ston poplašného zvona,
bo ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná.
Až potom vystriem chrbát, rumeň zbarví líce.
Dovtedy sadiť budem stromy, z ktorých rastú šibenice...
Ó, smutno znela pieseň matky-otrokyne!