Hviezdička – Elena Čepčeková (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Hviezdička – Elena Čepčeková (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Biely princ našiel snehulienku

A zobudil ju zo spánku.

„Aká si krásna, moja milá,

odvediem si ťa do zámku.

No teraz lov sa začína,

čaká ma v lese družina.

Keď k večeru sa schýli deň,

vrátim sa sem.

V zálohu ponechám ti však

korunku s hviezdkou uprostred.

Stráž si ju ako krídla vták,

podľa nej nájdem cestu späť.“

Kôň vzopäl sa a dal sa v cval,

snehový oblak za ním vial.

A snehulienka natešená

Korunku hneď si nasadí.

„Bežte preč, srnky, nemám sena!

Heš, vtáčky!“ vraví namrzená,

„Mňa teraz čaká starosť ťažká,

princeznou budem od zajtrajška.“

By jej čas bežal, kým sa dočká,

po lese lieta ako vločka.

Už klopol kameň? A či nie?

Snáď srienik pukol v čečine

alebo slnko nevoľky

lúčom cvenglo o vrcholky.

„Bež, dníček, nech už súmrak vstáva,

som veľmi, veľmi nedočkavá!“

Na konci tejto dúbravy

potôčik tečie dudravý.

Má tisíc zrkadielok z ľadu,

na skalách chocholaté čepce,

na ne si srnky hrnky kladú,

keď sa im piť už nechce.

„Pobehnem chytro zo stráne,

zrkadielka mi jasne stvrdia,

že mi korunka pristane.“

A hľadí, hľadí do ľadu,

chce uzrieť svoju parádu.

Čo pozrie stokrát, vidí iba,

že z korunky jej hviezda chýba.

„Ako sa to len mohlo stať?

Vtáčiky, srnky, stromy, cesty,

pomôžte mi ju pohľadať!

Povedz mi, chodník zasypaný,

keď som tu ráno chodila,

či som si medzi závejami

hviezdičku nevytratila?

Ty mlčíš? Aj hora je tichá,

ba už aj vietor prestal vzdychať.

Biela pláň, zasnežená pláň,

otvor mi svoju prajnú dlaň,

preruš tú tichosť vznešenú

a povedz, prosím, kde mám hľadať

moju hviezdičku stratenú!“

Ticho... ticho...

„Vy mocné jedle kostrbaté,

hlavami nebo podpierate,

vidíte do ďalekých dialí,

povedzte, prosím, či ste niekde

moju hviezdičku nezbadali?“

Nikto nič. Všade mĺkvosť veľká.

„Nie som už vaša Snehulienka?

Pomôžte, milí, dobrí, zlatí,

Inak sa môj princ nenavráti.“

Pohlo sa húštie hrušiek planých

v závoji bielom zamuchlaných,

čo pod ním býva zajko-vševed,

starý už sto a jeden rok.

Vyšiel zajko na priedomok

a hlavou kýva, prísne ziera

až Snehulienke srdce zviera.

„Zajačik, milý zajačik,

veď ty vieš jasným okom nazrieť

aj ta, kam nedokáže nik.

Ty rozprávky vieš otvárať,

So sníčkami sa zhovárať,

teba poslúchne tma i tieň,

poslúž mi, prosím, dobrou radou,

skôr než sa skončí deň.“

„Pýcha nás trhá od priateľov,

spúta nás ako zlatá niť,

no zavše stačí dobrý skutok

tú veľkú silu prelomiť.“

A niet ho. Súmrak dýchne z kríčka,

čo živé, zmizlo vo chvoji.

„Nebude zo mňa princeznička,

nik tu o pomoc nestojí.“

Krôpkajú slzy do šera,

Ako sa domov poberá.

A tu... Prestala v strachu fikať...

Čo to tam visí z konárika?

„Ach, veverička moja malá,

ako si sa ta zamotala?

Počkaj, prelomím na kúsku

tú nepoddajnú halúzku.

No vidíš, už je vo dva konce,

môžeš si bežať po lieskovce.“

Obraz sa zrazu rozplynie,

svieti len žiara v čečine.

„Hviezdička zlatá! Či som rada!

Možno ťa môj princ ešte zbadá.

Už počuť hlasy, dupot koní...

To sú oni!“

Našiel princ svoju nevestu

a vydali sa na cestu.

Cez krištáľové húšťavy,

kde každý konár cengá, zvoní

a striebro sype na hlavy

ako biely kvet jabloňový.

Za nimi hora vetrom stenká:

„Buď šťastná, naša Snehulienka!“