Nemá každý taký vkus,
že by chcel mať autobus
v strede
obývačky.
Pekne postojačky. Rovno dva.
Ale u nás, v našom byte,
také čosi uvidíte. Hľa!
Jeden väčší, druhý malý.
Na
poličku sme ich dali.
Na stene zas visia v ráme,
každý model rozoznáme.
Dedko, tatko, ba aj brat
majú "déčko"
vodičák.
(To je taký, s ktorým smiete
riadiť bus po celom svete!)
Odjakživa v eSADéčke, veru,
robia do prepravy dieru.
A
ani mne nezabránia.
Budem vodič z povolania!
Už sa vidím...
...v modrom celý.
Svojmu vozu hrdo velím.
Autobus – najnovšej
rady.
Spojka, plyn, hneď rýchlosť radím,
občas zvolím automat
(ako dedko, tatko, brat).
Takto žijú praví muži.
Autobus
mať každý túži!
Od zastávky po zastávku
dodržiavam predpisy.
Žiadny z mojich pasažierov
na tyči mi nevisí.
V dvojradoch
sú usadení.
Tašky na kolenách.
Lavica je u mňa každá
vzorne obsadená.
"Dobré ránko," poprajú mi
v prvom rannom
spoji.
S úsmevom a mesačníkom
každý v rade stojí.
"Dovidenia! Ďakujeme!"
lúčia sa vždy vrele.
(Ani sa mi z
autobusu
nechce do postele...)
Pssst!
Začína nová zmena.
Linka pekne stanovená.
Nech sa páči.
Pssst...
...ale dav sa drzo
tlačí!
Sotva dvere otvorím,
staršia pani hovorí:
"Velušovce, cintorín!"
"Polovičný, do mesta!"
kričí cez ňu
nevesta.
Svokor vnúča z koča berie.
"Otvorte nám vzadu dvere!"
"Študentský! Aj kartu dobiť!"
tlačí sa sem malý
hobit.
(V Stredozemi slovko "prosím"
prestalo sa asi nosiť.)
"Polovičný!"
"A mne celý!"
"Mesačenku by sme chceli!"
Do
pokladne ťukám ceny,
až som celkom upotený.
Pssst...
"Hej, vy, prečo nejde klíma?!"
"Zakúrte, veď je tu zima!"
"Závesy sú
zatiahnuté!"
"Slnko nám tu svietiť bude!"
"Nestojíte na znamenie?!"
kričí dakto pobúrene.
"Natriasa to! Hrkoce tu!"
počuť
ziapať ďalšiu tetu.
Mladá dáma špúli pery,
potom zuby na mňa cerí:
"Aj v tom máte iste vinu,
nemám signál na wifinu!"
Keď
sa trochu pootočím,
tínedžeri krútia oči:
"Čo rádio nezhasne?!
Ľudovky sú otrasné!"
Pánko s malým kufríkom
ozýva sa
výkrikom.
"Už meškáme minútu!
Nech vám dajú pokutu!"
Zľava si zas frfle dedko,
že už teda videl všetko,
ale drzosť nad
drzosti:
sedačka mu tlačí kosti
a poťah ho farbou zlostí!
Natočím sa doprava,
šteká na mňa čivava.
No a v spätnom
zrkadle
z pohľadu snáď odpadnem.
Odpad hádžu do uličky,
krížom cez bus letia cvičky,
snáď uprostred rannej špičky
ja tu
omdliem
...p o m a l i č k y.
"Nemožný je tento vodič, fakticky!"
"Asi našiel v kindervajci vodičský!"
Pssst...
Už som z toho
celkom chorý.
Ale čo to?
Nočné mory!
Iba sen! (No pekne hororový!)
Nuž takáto predstava
predsavzatím zamáva.
Prehodnotím
tradíciu v rodine.
Zameriam sa v budúcnosti na iné.
Cestujúci nie sú moja parketa.
Radšej pôjdem s kamiónom do sveta...
Z
knihy: Kapitán Spomienka
Vydavateľstvo: Perfekt 2019