Čertova rieka – A. Prídavok (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Čertova rieka – A. Prídavok (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Na skale vysokej sedí si zbojník pán,
presýpa dukáty z vahana na vahan.
Vyzváňa pesnička na slnku prehriata,
ako ju v Kremnici písali do zlata.
Smeje sa lesklý kov, nudu hra ukráti,
rozprávku vravia mu štebotné dukáty.

Bolo to za dávna, za blahej pamäti,
ta letí zbojníček do mŕtvych století.
Na krídlach rozmaru preletí cez veky,
do ríše rozprávok o milé preteky.

Pod hoľou Kráľovou, tam kdesi nablízku,
jazero hlboké pri starom hradisku.
Na hrade žijú si dva bratia po vôli,
obaja slobodní ako tie sokoly.

Stalo sa kedysi, spomína rozprávka,
kde sa vzal, tu sa vzal — trpaslík Kaľavka.
Klania sa do zeme, briadku si potriasa,
vlní sa podivne tá jeho okrasa.
Trpaslík pri dverách na citoch vyhráva,
bratom je do smiechu, rozkoš a zábava.
Človiečik ako piaď, dobrácka reč jeho,
prosiká o pomoc pre Boha živého.
„Nože ma prevezte, ľudkovia, cez vodu,
nedôjdem ku svojim bez vášho sprievodu.
Prevezte cez vodu za slušnú odplatu,
sľubujem na bradu, dám vám ju, bohatú!“

„Netreba odplaty!“ smeje sa mladší brat,
„ostaň len na chvíľu s nami sa poihrať…“

Kráti sa krásny deň, trpaslík na hrade
lúči sa s priateľmi v rozmarnej nálade.
V očiach sa od smiechu dva svety kolíšu,
bezmála zabudol permonskú na ríšu.
Na brehu jazera, keď prešli na člnku,
začal pliesť vážnejšie reč svoju ľahunkú.
Za každým slovíčkom bradu si pohladí,
ukáže na vodu: „Tamto hľa… Poklady!“
Prievozník počúva, ku zemi prikutý,
šteklia ho slovíčka vábivej príchuti.
„Keby si spustil raz jazero zelené,
našiel bys’ bohatstvo do vody vložené.
Je ho tam strašne moc, horičky zo zlata,
ber si ich, človeče, to tvoja odplata!
Pracuj však s bratom len, pomoc si nehľadaj,
inakšie beda ti, Pán Boh ti pomáhaj!“

Doriekol trpaslík rozprávku šteklivú,
prievozník kamenie od ľaku, údivu.
Zbadal sa po chvíli, oči si pretiera,
sám stojí na brehu veľkého jazera.
Trpaslík stratil sa, zhltla ho čierna zem,
neriekol, nemohol: ,Zaplať Boh, ďakujem…‘

Dva týždne čerpajú bratkovia vodičku,
nechce jej ubudnúť ani len trošičku.
Probujú inakšie, kopú i jarčeky,
mesačná robota: únava, náreky.
Zúfalosť bezradná nádeju obnoví:
„Probujeme zabehnúť o pomoc — k čertovi…“
Len čo to doriekli, zhrmelo akosi,
pricválal lišiak čert na vranom tátoši.
„Veru vám pomôžem, už sa len utíšte,
v odplatu za službu dušu mi zapíšte!
Bez mojej pomoci poklady nie vaše,
nedajte na slová permonskej bedače…“
Bratia sa neradia, pristali na slovo,
hneď je im, ako prv, voľnejšie nanovo.

Krvavé podpisy sušia sa na koži,
stláča hruď výčitka, svedomie mátoží.
Divno je bratom už, trasú sa na tele,
strašné si kúpili pre duše postele.
Ale už jedno je, hlavná vec poklady,
človek keď zlato má, s dušou si poradí.

Do pluhu lišiak čert zapriahol dvoch bratov,
zvoní im nad hlavou meštekom dukátov.
Bije ich, poháňa, stenajú oráči:
„Bežte len, bežte len, budete boháči…“

Reže sa brázdička po horách, dolinách,
začali bratia kliať čertovsky na záprah.
Pohonič rehce sa, v ruke bič ohnivý,
za každým úderom chrbát sa prekriví.
Ani už nevládzu, klesajú bez sily,
mŕtvi sú napolo, radšej by nežili.
Šľahá bič ohnivý dvoch bratov pri pluhu,
orú si zo zeme ukrutnú výsluhu.
Telá sú krvavé, rana je na rane,
darmo by prosili, duše sú skárané.

Z polnoci ide čas, čert sa len zastrája,
zastali oráči na brehu Dunaja.
Spúšťa sa jazero na holi Kráľovej,
hlboká brázdička, plno už vody v nej.
Pri samom Komárne čert s bratmi účtuje,
žiaden z nich v tú chvíľu nevidí, nečuje.
Hučí im do uší studená vodička,
padajú bez ducha, na zemi hlavička.

Berie čert odplatu, dve duše vo vreci,
na brehu jazera trpaslík hovie si.
Zprvu len počúva, potom sa nasrdí,
preklína surovosť pekelnej obludy.
Spustil sa do hĺbky, trhá z nej balvany,
zlaté sú, lesknú sa v objatí poľany.
Trpaslík hádže ich čertovi na päty,
ten letkom uskočí, pol svete preletí.
Za čertom kúri sa, vrece však nepúšťa,
dvom dušiam zámku dal kvíliace na ústa.

V jazere ostalo iba len kamenie,
pre bratov v Komárne bolestné znamenie.
Po celej krajine balvany zo zlata —
dvoch bratov úžasná, škaredá odplata.
Ostala rieka len, čertova brázdička,
Váh je to, hučí v ňom studená vodička.

V Kremnici pokope poklady jazera,
do nich si zbojníček priehrštím načiera.
Studená vodička pod skalou zakliatou,
hodil v svet zbojníček za vahan dukátov.

Vyzváňa pesnička, šteboce jasný kov,
ihrá sa vetríček s podivnou rozprávkou.