Meteory – K. Bendová (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Meteory – K. Bendová (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Bociany nenosia deti!

Bolo to otrasné poznanie.

Na prstoch som si odrátala

Deväť mesiacov

A zistila, že ma počali na jar.

No dobre.

Kriváň mal slnečnú zasneženú plešinu,

Na trati vyhúkli podbele

Pri Váhu sa krotko ligotali maňušky

Naháče vyskočili celkom nahé z lúk.

Bodaj by sa nechcelo milovať.

No dobre.

Ale z tejto jarnej náhody som vzišla – ja.

Neberte ich na zodpovednosť.

Boli dospelí

A chceli mať dieťa.

Je to taký prirodzený zjav.

Bola som prirodzený zjav.

Všetko normálne. Váha, vývin.

A potom sa začalo čosi diať,

Čosi, čo nepredpokladala sekunda plodenia:

Som tu. Ale myslím. Ale cítim. Som tu.

Ale myslím inakšie.

Ale cítim celkom naopak.

Škoda vyratúvať roky.

Naozaj to bolo skoro normálne.

Neberte ich na zodpovednosť

Za prirodzený ľudský pud.

Tá žena a ten muž

Nemôžu za to, naozaj nemôžu,

Že stáda bizónov podupali moju planétu.

Tí dvaja dodnes veria v akési ideály.

No dobre.

Proti ich vôli, ba proti vlastnej vôli

stalo sa so mnou to, čo som.

neberte ma na zodpovednosť,

berte na zodpovednosť gény mojich predkov,

ktorí ma začali plodiť

pred státisícmi rokov

v hrozivých a prirodzených jarných náhodách.

Poviem to teraz bez pretvárky,

bez autoštylizácie:

Som, čo som, zvrchovaná planéta,

a nemôžem za to,

že moja atmosféra spaľuje

meteory rôznej veľkosti a skladby.

Chcela som byť čosi, a som čosi celkom iné.

Nemôžem za to.

Príliš veľa hviezd zhorelo skôr,

než doletí ku mne.

Iné dopadli skoro mikroskopické,

ležia na mojej zemi.

S dátumom. Zaznačené vo vlastivede.

Viditeľné prostým okom.

A len niekoľko unikátnych zjavov,

vesmírnych zázrakov

s obrovskou špecifickou váhou

- leží vo mne .

Všetko, čo len mohlo, zotrelo z nich

trenie atmosféry,

kresala som ich, aby tiež neboli,

no ony prešli, prešli, preleteli,

zaryli sa nezničiteľným kovom

do mojej pôdy,

nikto ich nevidí,

len ja ich cítim,

keď vážim deň, svet, seba –

a to ma ešte drží pri živote.

A pri zemi.

Kašlem na porozumenie.

Nech sa smejú sufražetky,

alebo dobroprajní kamoši.

Naozaj to myslím vážne:

Ľudia,

som žena, počatá z akejsi lásky

na akýsi svet.

nechcem byť dobrá ani zlá

(veď neviem, čo to v podstate znamená),

nechcem spasenie ani zatratenie

(nemám o nich predstavu).

som žena počatá z jarnej lásky

a nemôžem za to,

že najťažší meteor, ktorý sa do mňa zaryl,

je práve tá láska,

ten neopakovateľný pocit, že si tu

a ja som celá iba s tebou.

Možno je to veľmi neslušné.

Ale som to ja.