Pán tajomstiev – K. Peteraj (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Pán tajomstiev – K. Peteraj (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Stále mi nosia to isté, samé brilianty, brilianty a večne len brilianty.

Keď už musia mať dlhy, prečo raz pre zmenu nezaložia voľačo iné

iné než briliantové spony a briliantové prstene,

rubíny, zafíry, smaragdy, perly,

hermelínové šály, hodváby a satény, zlaté hodinky,

strieborné taniere a dvestoročné husle.

Ustavične tie brilianty, brilianty, všetko na spôsob briliantov,

všetko, čo som už toľko ráz videl

a čo ešte toľko ráz uvidím,

A predsa si spomínam na ono zvláštne popoludnie

(bol to čas prazvláštnych dní a nocí)

Keď sa zjavil prvý z tých čudesných zákazníkov

a spôsobne čakal, kým si pani Nunziová vykúpi svoje kožuchy,

potom pristúpil k pultu

a položil naň vec podobnú trúbke

a v podstate to aj trúbka bola

lenže nebola vykladaná briliantmi,

dokonca nebola ani pozlátená či aspoň postriebrená

a už som mal na jazyku: „My ale trúbky neberieme,“

no on mal v očiach svetlo

a keď odišiel, mal som trúbku - a založil som ju.

A do knihy som zapísal meno – Gabriel.

Chcem ešte poznamenať, že moje účty sú polícii vždy k dispozícii,

nemám čo skrývať,

ja sám patrím k spolku Stúpencov zdravých obchodných zásad,

mám dve vydaté dcéry, jednu v Brooklyne, druhú v Clevelande,

a nič podobné sa mi predtým nestalo.

Ako si vysvetliť to zlyhanie mysle?

Jediné, čo môžem povedať je, že sa to vôbec nezdalo čudné.

Aspoň nie vtedy. V tej štvrti. A v tom roku.

Ďalší, kto sa zjavil, bol muž s mäkkým, presvedčivým hlasom,

s milou tvárou a s najpoctivejšími očami, aké som kedy uzrel.

Uši mal ako šípy a bradu špicatú,

a vlastne si už ani nespomínam, čo povedal,

keď pani Caseová založila svoje prstene a odišla.

Ale keď odchádzal on, zbadal som,

že mi nechal jablko. Jablko, obyčajné jablko

„Ale je nahryznuté,“ začal som – spomínam si – namietať.

On sa však usmial a tichým hlasom povedal: „Áno, ale iba dvakrát.“

A najzvláštnejšie na tom je,

že sa mi to vôbec nezdalo zvláštne. Ani v najmenšom.

Všetky tieto mená ešte vždy figurujú v mojich knihách.

Stále ich vidím v zozname, stránku za stránkou,

všetky tie nezmyselné a nie veľmi spoľahlivé veci,

ktoré som prevzal do zálohu:

1 Aladinova lampa, (asi mi šiblo)

1 Pandorina skrinka,

1 lietajúci koberec

1 Fontána mladosti (v dobrom stave)

1 Svätý grál

1 neviditeľný muž (jediný kus nikdy nevykúpený, nemôžem ho však nájsť)

a iné, a iné, a mnohé iné.

A ešte vždy si spomínam,

ako celé to skladisko z času na čas hučalo a praskalo,

alebo sa ozývalo hudbou a šľahalo plameňmi,

a ustavične sa čudujem,

že ten čas sa mi nezdal časom zázrakov, ani časom výnimočným, aspoň vtedy nie.

Občas si kladiem otázku,

prečo som sa vtedy nechytil šance aspoň raz sa napiť z Fontány mladosti.

Prečo som neotvoril Pandorinu skrinku?

A čo, ak sa pán Gabriel, ktorý si vykúpil svoj záloh a zmizol,

rozhodne jedného dňa zatrúbiť na svojej trúbke?

Len raz krátko zatrúbiť,

raz popoludní,

keď bude najväčší ruch!

Ale to už prichádza pán Barrington založiť svoje stradivárky

a hneď za ním pani Caseová –

vykúpiť svoj briliantový prsteň.

Preložil: Marián Haveši