Pár-nepár – L. Vadkerti-Gavorníková (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Pár-nepár – L. Vadkerti-Gavorníková

Hviezdoslavov Kubín – vhodné pre 7. – 9. ročník ZŠ

Ruky mám párne —
jednu v tieni srdca
druhú na jeho výslní
preto mi zavše ukazujú
opačným smerom

Často sa jednej lení
a druhej zazelení
keď jedna drží pero
a druhá šálku čaju

Vtedy tá pravá odmieta
vedieť čo robí ľavá
tá udrie tá zas pohladí
jedna sa schová do vačku
a druhá do rukáva

Ale keď sú zajedno
spoja si dlane
a porátajú prsty
vtedy obe spoločne
robia to isté
všetko pod nimi rastie
na papieri je báseň na stole chlieb so soľou
a môžu si aj zatlieskať

Teraz sa zalomili nado mnou
(skrehnuté vtáky sa vraj túžia vrátiť
do tepla klietky)

Nohy mám párne —
jednu vedľa druhej
keď na nich stojím
Keď sa mi začnú predbiehať
vedno hojdajú
kolísku nad hrobom
kým jedna druhú nedobehnú

Zavše sa navzájom potkýnajú
na krivých chodníčkoch
a niekedy zasa vodia
za nos i za nosom

Ale keď sa zhodnú
darmo im obúvam
túlavé topánky
nesú ma rovno domov
aj proti mojej vôli
a postavia ma k práci

Teraz sa prekrížili podo mnou
(na krížnych cestách vraj už nestrašieva
ozvena krokov)

Oči mám párne —
oddelené od seba
iba mostíkom nosa
ale aj tak sa neuzrú
iba ak v zrkadle

Preto sa často jedno otvorí
a druhé prižmúri
nad tým čo stváram
a niekedy sa radšej zatvoria
keď stojím pred zrkadlom

Ale keď sa vedno zadívajú
z jadierok rastie jabloňový sad
z dievčatiek matky
z chlapcov otcovia
a na oblohe žiari hviezda
ktorá už vyhasla či odputovala

Vidia cez temný priestor
hlboko do času
aby som neoslepla
z jagavej dočasnosti
a keď ma uspí ľahostajnosť
vždy ma prebudia k účasti

Teraz ma zatvorili pred svetom
(slepá vrana vraj vrane nevykole
vidiace oko)

Uši mám párne —
každé osve
po oboch stranách hlavy
oddelené od seba
pohorím uvravenej tváre
takže sa nezačujú
ani keby si bubnovali
na vlastné bubienky
Preto niekedy jedno
počuje áno druhé nie
zavše sú obe deravé
alebo hluché ako peň
a natrčia sa ako zajačie
jedno tam kde spievam
druhé kde zaplačem

Ale keď sa spolu započúvajú
rozvibrujú mi kladivkami
nedoslýchavé blany
až hrmí z jasnej oblohy
na púšti hučí oceán
v jalových kravkách bučia teliatka
a najhlbšie ticho
rozoznejú hudbou
aby som neohluchla
z krikľavej povrchnosti
a keď mi takto vrátia sluch
počujem v sebe rásť i trávu

Teraz im vo mne praskli bubienky
(z prázdneho džbána sa vraj neodtŕha
nečujné ucho)

Ale mám iba jednu
nepárnu hlavu
s tvárou ktorú poznám
len zo zrkadla
a preto sa v nej nepoznám
s vápnitou schránkou
rozpolteného mozgu
ktorý sa rozpína a pulzuje
pod vzrastajúcim tlakom citov
vymknutých spod dozoru rozumu
a preto hlava hoci tvrdá
tak vratko sedí
na presilenom krku
obracia ma kam nechcem
raz doľava raz doprava
často mi odvracia tvár
od udalostí k stene
a potom tlčie do múrov
a stene že je krvavá
zavše si pre ňu lámem nohy
lebo sa dvíha k nebu
práve vtedy
keď sa má skloniť k zemi
aby som dovidela na cestu
niekedy sama nevie čia je
chodím s ňou potom ako stratená
a nemôžem sa nájsť
Teraz mi ťarchou nalomila krk
(zdvihnutý meč vraj nikdy nezotína
spadnuté hlavy)

A mám len jedno
nepárne srdce
uväznené na doživotie
v rebrovom mrežovisku
zle živené z nedomykavých komôr
priotrávené jedmi z pľúc
namáhavo pracuje
na nútených prácach
neľútostného tela
kde zotročené mozgom
trpí pod bičom žíl
rozbieha sa a spomaľuje
nevládze vynecháva
a preto sa búri
s vedomím neodvratného
spartakovského údelu

Teraz sa chveje v mojom bezvetrí
(ani víchor vraj nerozbúcha srdce
v puknutom zvone)

A mám iba jediné
nepárne telo s ústami
z ktorých vychádza hlas
volajúci
na púšti

Hra na pár-nepár (Lýdia Vadkerti – Gavorníková), Slovenský spisovateľ 1992