Túžba po mori – P. Koyš (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Túžba po mori – P. Koyš

poézia Hviezdoslavov Kubín

Občas, keď mi nedá zaspať,
Tma je prázdna, ba i za tmou je len prázdnota,
Napadne mi more.

Tma je taká riedka, že nič cez ňu nevidím,
Nespavosťou duša zadúša sa,
Prehadzujem sa jak rybka vyhodená na breh
A zrazu mi príde clivo za morom.

Vidím sa celý zaslnený.
Záľaha vĺn. Vlaha soli. Labutie člny biele
Ako deň.

Vidím sa pri ňom, neúnavnom mori,
Ako som ho celý nabažený,
Ako sa zmáram zísť až k nemu, k márnivému
Moru mora.

Totiž ja more dávno ticho milujem,
Dôverne a bez búrlivých veršov.
Ono možno o tom ani nevie.

Aké je nemeniteľné v premene.
Akú má pohládzajúcu pokožku. Jagot v očiach,
Čisto až na dno svetla...

Všetko vypovie nám mlčky,
Ak sa láska s iskričkami rybičiek,
Ako sa nechá zasýpať vločkami čajok,
Ako trpezlivo vysychá a stúpa do oblohy
(aby jej nebolo tak sladko a tak jednotvárne belaso,
Lebo aj z dobra modra dá sa oslepnúť),
Aby si obloha mohla hlavu zložiť
Do bezbrehých oblakov.

Milujem nekonečné more,
Ktoré mi vyráža obyčajné slané slzy,
Ale ja ich tajím na dne morskom.

Milujem ho, ako bokmi o breh plieska,
A pritom sa neukoná, nenudí a nezaspí.
Ani ja preň často zaspať nemôžem.

Často mi príde clivo za plameňmi mora,
Za jeho ohňom modrozeleným,
Za teplom šumu, za hodvábom ticha,
Za večnou chuťou skočiť do búrok,
Za jeho nepokojom, za jeho
Priezračnosťou.