Zátišie – Rudolf Dilong (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Zátišie – Rudolf Dilong (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Keď videl maliar biele stromy
kde chodí jar na zálety
maliar si vravel presmutno mi
a farby zbieral z palety
paleta šla na štetec
a štetec šiel na plátno
a maliar ako svätec
tak neslyšne a kradmo
dal ruku zas na biele stromy
keď veštili jar astronómi

I básnik videl stromy v pukoch
vložil si ruku na oči
básnik keď píše bledou rukou
pero si v srdce namočí
srdce zas schová v jabloni
a jabloň biele kvety má
a básnik medzi svätýma
básňou si zraky zacloní
keď u nás na jar zazvoní

Aj sochár videl biele stromy
šiel práve anjel tadiaľto
anjel čo konár neulomí
a sochár ide zbadá to
biely strom s dušou zamení
biely strom sadne na dláto
dláto sa ryje v kamení
kameň sa s tebou zhovára
sochár sa celý oprel oň
keď sadol anjel na jabloň

Hudobník videl biele stromy
jar robila už posuny
zalialo slnko polia domy
biely strom vnikol do struny
struny sa liali do huslí
a husle melancholické
sentimentálne poušli
k potoku vode vodičke
kde duchovia sa vítali
kým biele stromy vzkvitali

Keď potom jar šla šírinou
jabloň sa stala vidinou
a vidina a zátišie
vždy ako strom sa zakníše