Medicína – Janko Jesenský (próza Hviezdoslavov Kubín)

Medicína  – Janko Jesenský (próza Hviezdoslavov Kubín)

U Bartušov zdulo kravu. Keď to mladšia dcéra Mara v izbe oznámila, nastal krik a lomoz. Starý Bartuš, hlava domu, vyskočil od stola, kde večeral. Ani lyžicu nevyňal zo zemiakovej polievky, ani si ústa neutrel. Utekal do maštale.

Bartuška, bledá a tučná osoba, zababušená v hrubej šatke pre bolenie zubov, zastanúc si do dverí, volala do pitvora na staršiu dcéru Annu, dívajúc sa za otcom, kam uteká:

„Hybaj po doktora... Veď sa nám Citrónia pukne... Taká je ako tri sudy... Ale už ideš?... Chytro...“

Brucho sa jej vše potriaslo, čo zahovorila, vydávajúc tieto rozkazy. Po tom vybehla na dvor a hlasno vzdychajúc, pozerala na svojho muža. Behal s kravou, držiac ju na retiazke a skáčuc ako slepý po mlákach. Kĺžuc a potkýnajúc sa neprestajne po bahne a o rozhodené klady, odkopol tu rýľ, tu motyku.

Červený v tvári a celý zapotený lietal hore-dolu, hrešil všetkých svätých, až Bartuške dych zastavovalo od strachu pred Pánom Bohom.

„Bodaj by ste skameneli,“ vyvolával na svoje dievky, mysliac si, že sú ony na príčine, „A ty, ropucha, čo sa dívaš,“ zakričal na starú, „pľúca sa mi roztrhnú a ona sa díva...“

Stará sa trhla, ale nerozumela, čo gazda chce. Pozrela dookola, ale sa nehýbala z miesta.

Prišiel aj doktor. Pustil sa behom za gazdom, vyťahujúc veľkú fľašu z kabáta.

„Tu máte medicínu,“ kričal, „z tejto jej do papule naliať... Pán Bartuš! Pán Bartuš! Z tejto do papule... Počkajte... Neutekajte...

Dvíhal fľašu dovysoka a raz hore bežal za gazdom, raz dolu. Konečne sa mu to zunovalo a odovzdajúc medicínu Bartuške, vysvetlil jej, že všetko treba vyliať krave do papule a bude po chorobe. Pozrel ešte raz za gazdom a máchnuc rukou, odišiel.

Starý Bartuš už nevládal. Fučal väčšmi ako Citrónia a čoraz častejšie sa potkýnal. Zbadala to Bartuška.

„Choď, Mara, ty, vidíš, že otec nevládze,“ zavolala nahnevaná na dcéru, že sa sama nedomyslí.

S Citróniou lietala Mara, potom Hana, potom zasa Mara. Sused Lenčík pozrel ponad plot, čo sa robí. Pribehol pomáhať a zamenil dievky.

Bartuš odobral medicínu a pozrel na fľašku, prevracajúc ju v rukách. Zdvihol ju proti svetlu a tak sa díval. Odštopľoval, poňuchal a zas ju zaštopľoval a potriasol tekutinu a zas ju skúmal proti svetlu.

-A ak bude horšie, - myslel si, - môže to byť jed... Krava zdochne... Takto ju popreháňame... Dá Boh, že jej to prejde... Ale toto, tuto... Bohvie, aká ločprdina... Lenže doktori sú doktori. Vedia všeličo... Keby toto len naliať a krava by ozdravela... Treba by bolo medicínu vyskúšať na nejakom neužitočnom zvierati... Neužitočné nemám... Na čom, na čom? Na akom čertovi?...

Rozmýšľal za chvíľu oddychujúc si ešte, spotený, ustarostený. Za chvíľu si bodol prstom do čela. Znak, že si pomohol.

Nacedil tekutiny do hrnčeka a zavolal na ženu. Žena prišla a pozrela na muža svojimi skormútenými očami.

„Na, napi sa,“ ponúkol ju, podávajúc jej hrnček.

„Čo je to?“ spýtala sa ho.

„Trochu pálenky. Ja som si už vypil.“

Žena vydúchla. Zvraštila tvár a odpľula si.

„Dobré?“

„Horkasté akési,“ poznamenala, „ale nie nanič...“

Bartuš skúmal gazdinú bedlivo, kedy zbledne, kedy ju začne krčiť, kedy vykríkne alebo odbehne, ale ona akoby nič. Trkotala, trkotala, brucho sa jej potriasalo ako rozprávala o Citrónii, ktorá toľko a toľko stála... Aká lacná bola, jako sa jednako odmieňala mliekom hustým jako smotana, maslom... Bože, keby sa jej len nič nestalo.

Odrazu len vytreštial oči, čo sa gazdovi porobilo. 

Skočil z lavice a chytiac fľašu s medicínou, praštil ju o zem. Roztrepala sa na tisíc drobných kúskov a medicína postriekala zabielené steny pitvora. Gazda dupal po skle a kričal:

„Pravdaže vodička, aby sa prepadla a ja s ňou, ak ju zaplatím...! Ako má osožiť krave, keď tebe nepoškodila?...“

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/basne/22183-medicina-janko-jesensky-proza-hviezdoslavov-kubin/