Najväčší vynález – Jaroslava Blažková (próza Hviezdoslavov Kubín)

Najväčší vynález – Jaroslava Blažková (próza Hviezdoslavov Kubín)         

Medzi mojím štvrtým a piatym rokom sme sa nasťahovali do žltého domu so záhradou. V celej záhrade nebol jediný ovocný strom. Celú plochu pokrýval nízky trávnik so symetrickými hriadkami, na ktorých rástli výlučne kríky ruží. Na trávnik sa nesmelo vkročiť a kvetov sa nesmelo dotýkať. Najväčšou pýchou záhrady boli ruže. Cudzie a vznešené.

Dom obkolesoval betónový múrik a bránka do záhrady bola zvlášť parádna, s dvoma murovanými stĺpmi. Zadná časť záhrady však mala iba drôtený plot a v nej veľké vábidlo. Vierku. Vierka bola veľká, už chodila do školy. Túžila som po tom, aby sa so mnou kamarátila, no ja som jej pripadala smiešna a hlúpa. Bola som malá.

Raz pribehla s kamarátkou Želkou a s veľkým smiechom mi predniesli návrh: „Keď nám dáš pár tamtých modrých ruží, my ti dáme tieto vzácne fazuľové kvietky.“ Moja náruživosť pre červenú fazuľu bola známa. Tak či tak som sa zháčila. Ruží som sa nesmela dotýkať a tie s mrzkou, kalne lilavou farbou boli extra raritou, šľachtiteľským triumfom, s ktorým sa malo ísť na záhradnícku výstavu.

„Ja by som vám dala z tamtých žltých.“

„Nie, musia to byť modré alebo žiadne. No budeš ľutovať. Naše fazuľové sú vzácnejšie. Každý stojí kus zlata!“

„Ale ja by som strašne dostala.“

„Veď sa na to nepríde. Nemusí sa vedieť, že si ich odtrhla ty. Môžeš povedať, že to chlapci. Preliezli plot a ruže ošklbali.“

„Ale... to by nebola pravda.“

„No a? Povedať to môžeš.“

Z čistého neba zahrmelo: „Môžem?“ blesky sa prekrížili. „Človek môže povedať voľačo, čo sa nestalo?“

„Juj, ty si hlúpa! Hádam ani nevieš, že sa dá klamať?“

Nevedela som. Netušila som. Veľkosť tej noviny ma celkom ohúrila. Cítila som, že stojím na prahu veľkého okamihu. Nikdy ma ešte nič tak úžasne neprekvapilo. Človek sa nemusí držať toho, čo je. Človek môže povedať, čo sám chce. Aký úžasný vynález! Bola som celkom opojená. Pravda bola tromi obručami, ktorými v rozprávke prikovali draka ku skale. A odrazu obruče jedna po druhej praskli a drak bol slobodný ako vták a už ho nikto nikdy nelapil.

To, čo nasledovalo som prežila ako vo sne. Namáhavo som ošklbala päť najväčších hlavičiek kalných lila ruží a prestrčila som ich plotom do Vierkinej ruky. Dostala som za ne dva drobné červené kvietky ohryzené od červíka. Rozkoš z ich vlastníctva ma však už neomámila. Bola som celá v moci iného zázraku.

Vzápätí sa katastrofa s ružami prezradila a ja som bola predvedená pred stŕpnuté tváre rodičov.

„Ako si mohla? Ako? Prečo? Prečo si tie ruže otrhala?“

„Ja som ich neotrhala... Dvaja chlapci preliezli plot.“ a pridala som aj modrý sveter pre väčšiu vierohodnosť.

„Klameš! Ako môžeš tak klamať? Povedz, ako to bolo!“

„Prišli dvaja chlapci, preliezli plot. Jeden mal modrý sveter. Oni ich otrhali.“ Keby ma boli zabili, držala som sa svojej poviedky. Matka bola hysterická, vybili ma, otecko mi dohováral anjelsky, diabolsky, nič. Napokon ma museli skrz-naskrz urevanú poumývať, prezliecť a uložiť. Bola som taká zo všetkého pomátožená, že som zreteľne videla, ako dve chlapčiská šplhajú po železných tyčiach a jeden má modrý sveter.

Obaja moji mladí rodičia boli veľmi zarmútení. Ich malé dievčatko, ich úprimné, dôverčivé, prítulné, naivné a nezáludné dieťa bolo preč. Namiesto neho prišlo na scénu zaťaté stvorenie, čo vzdoruje, klame a nepoddá sa. Tri železné dračie obruče praskli a dračica vyletela, aby od toho dňa lietala, kade ju rozmar zaniesol, hltala ovos s ohňom, pravdu s výmyslom ako svoju dennú potravu.

Nevinnosť je nenávratná.