Maliny dozrievajú v daždi – M. Syrová (próza Hviezdoslavov Kubín)
Maliny dozrievajú v daždi – M. Syrová (próza Hviezdoslavov Kubín)
Katka spala zle. Liek, ktorý dostala, zapôsobil opačne. Hlavou sa jej hnali stovky myšlienok.
Kam sa pechorí dedko doktor so svojou teóriou, že bude mať zdravé deti. Od čias, keď sa naposledy hrala s bábikou, po deťoch nezatúžila.
Vydaj, plienky, gazdinky! Ona má celkom iný cieľ. A dosiahne ho za každú cenu!
Plávať neprestane!
Športovú školu jej asi zakážu, aj pravidelný tréning, ale ona bude plávať tajne.
Plávanie si zariadi, keď bude mať mama popoludňajšiu zmenu. Otca oklame ľahko. Podplatí plavčíka a trénerka bude Lenka. Plávať neprestane! Za žiadnu cenu!
Na nemocničnej chodbe voňala paradajková omáčka. Deti sedeli pri stole a napchávali sa makarónmi. Katke sa zdvihol žalúdok. Znechutene si sadla k tanieru.
Šesťročné ryšavé dievčatko s priesvitnou pleťou, ktoré Katka nepočula za celý čas prehovoriť, odrazu vykríklo. Oboma rukami buchlo do taniera a zatiaľčo ruky rozmetávali jedlo po stole, telíčko sa vypälo cez operadlo stoličky a strnulé v kŕči sa zosúvalo na zem. Prevrátená stolička spadla, taniere rinčali po stole a diečatko sa zvíjalo na podlahe.
„Ivana dostala záchvat! Bež zavolať sestru, rýchlo!“ zakričal bondiak na Katku a sám priskočil k dievčatku.
„Tak hýb sa, nestoj tu ako strelená, veď si veľká...“ kričal chlapec, keď si všimol, že Katka sa nehýbe.
„Kača jedna sprostá...“ takmer plakal a vyrazil z dverí.
Katka stála vrastená do země. S hrôzou sledovala ten strašný vír kŕčov, pridusených chrčivých stonov, peny z úst, skrútených rúk a rytmicky sa pohybujúcich očných viečok nad zreničkami, vyvrátenými stĺpkom. Tak takáto je teda jej choroba!
O desať minút sa izba upokojila. Deti zalezené vo svojich postieľkach ako vtáčatá po búrke skryté pod lístkami stromov sledovali vyľakanými očkami starú polohrbatú tetu upratovačku. V sivých nemocničných šatách zberala špinavý riad, utierala stôl i dlážku a kostrbatými slovami rozprávala prastarý rozprávkový príbeh o ovečkách. Ani netušila, že sivé linoleum sa malým pacientom mení na širokú zelenú lúku a šumiaci potok spenený dobiela. Nad ním je uzučká lávka a ovečky po nej idú a idú...
Katka pozerala do povaly a asi jediná nečakala na poslednú ovečku.
Zlyhala. Katastrofálne zlyhala v okamihu, keď mala ako najstaršia zachovať rozvahu. Ako často sa v myšlienkach zaoberala predstavou, ako niekoho zachráni! Mala o sebe tú najlepšiu mienku. A predsa... Keď sa to stalo, keď mala prejaviť rozhodnosť, duchaprítomnosť, zlyhala väčšmi než úplne malé deti.
Hanbila sa. A čím väčšmi sa hanbila, tým zreteľnejšie sa jej vybavovali modré ústa dievčatka. Aké bolo cudzie, aké vzdialené, úplene opustené, bezmocné. Kam odchádza ľudské ja, kam sa stráca, prečo je člověk zrazu taký nemohúci?
Aj ona, keď má záchvat a nevie o sebe, vyzerá ako Ivanka?
Cudzia, unikajúca, strašidelne neskutočná – akoby šialená.
Ako hlas z ďalekej planéty počula docentovu vetu: „Verím, že bude z teba krásna žena a budeš mať zdravé deti...“
Katka až teraz pochopila jej zmysel, lebo veď...
Čo keď ani nebude môcť mať deti?
Čo keď choroba nepominie?
Kto by si vzal za ženu dievča, ktoré chvíľami vyzerá tak príšerne?
Ešte pred mesiacom si chcela vyplávať najvyššie medaily. Ešte pred obedom mala v úmysle vzdorovať. A teraz... Trasie sa o niečo, čo jej nikdy nechýbalo. Môcť žiť ako obyčajné zdravé dievča.
Preklad: Miriam Hochelová