Strom

STROM – tichý, milý, pokorný k ľudom
aj keď stínajú mu telo a
čítajú z neho letokruh,
vždy striehnúci na každý signál,
ako satelitom zachytáva žitie vôkol.

Pritúli, pohladí, uteší,
keď nechceš ísť ďalej...
Zavše si postenká, poplače,
keď berieš ešte spiace deti
a sekáš mu do tela.
Vleje ti živicu zo seba,
podá ďalej život,
ako zvädnutému kvetu vodu,
aby si to riadil a žil.

Strom – majestátny, kráľovský,
vladár hôr, čo držíš zem-život
na podstavci, aby ešte bol.
Ochranu v tvojom vnútri,
bezpečie vtákovi náručou si rozprestrel,
keď cítil v ohrození život v letku.

Pozeráš zhora vrcholkom hlavy,
Rečou hory nemé pokyny
Vystierajú k tebe o pomoc.
Neber mláďa vzraste z náručia matky,
Chce žiť pre teba, aby si žil a dýchal.
Nebude on – nebudeš ani ty!

Keď ja – ty už tu nebudeme
a on ťa ešte bude držať v náručí
on bude deliť chlieb, pochodeň pre tvoje deti.
Nechaj ho určiť zákon zeme,
nechaj ho vždy v zdravom, bezpečnom vzraste.
Neviď v ňom len zisk,
čo sťahuje ťa pomaly úzkym lievikom
k zániku zeme, keď zotíňaš mu hlavu!