Jarní vtáci

Jarní vtáci

V hniezde vyprahnutom trávou,
ponuke od matky zeme,
slnkom oslepené, existenciou zaskočené.
Zem-nebo mláďatá žiaru života zočili,
a hneď panenským pyskom reflexívne
o poživen domovským šťastím zobať prosili.

Sú šťastné? Aké je šťastie trepotavých krídel,
unášaných na zemi i v oblakoch?
Dvojité šťastie, ukradnutej slze.

Spev vôkol zobúdza mŕtve semä,
sila sa vzdúva do neba
prevracia vesmír do teba.
Zlož dve dlane do zeme,
načúvaj tíško vrave výmene,
„ustúp ty mrcha studená,
choď už nenásytná starena“.

Spevavé pysky, jak z otcovho starého klobúka žíznivé,
otvorené voňou jari, bohom dotvorené.
Sú šťastné v dome svojom?
Otvorené majú dvere v zakvitnutom kľúči kvete.

Krídla vyšplachnú v mieri, v pokoji,
jak dievča v spenenej vábivej jari
nemé sú búrky, čo bodáky striehnu,
skrytá je láska, čo hlavu rozbíja.
Stromy sú pilier pred bojom a vetrom, čo stroja,
tichý kráľ, plášťom hebkým na noc ich zahalia.

Ty si mier a voľnosť,
krídla otvorené pre život,
myseľ nezviazaných krídiel.