Tatranské plesá alebo Nevydarená láska

Tatranské plesá alebo Nevydarená láska

Jeden smutný, plachý vládca Severného mora, rozmýšľal, že sestier, bratov i rodičov nemá. Sedí si on v kútiku a ticho bedáka, zbadá zrazu, hľa, tam kráča žena dajaká.

No nie taká, čo by sa jej zľakli jagy lebo strašidlá, vyzerá skôr tá, ako keby víle z oka vypadla. A skutočne – víla sa z nej vykľula, spod tatranských hôr až sem pribudla.

Jej oči to boli ako odrážajúce sa od slnca jazerá, keď sa pozrela mužom melódia srdca zaznela.

A na šatách básnilo hviezd ako na nebi ba i viac, tá žiara krásy siahala skoro na mesiac.

Snažil sa on získať ju, nebolo mu hej, hovoril si dookola: „Nepáčim sa jej?“

A ten vládca, šuhaj súci, kráľovstvo jej núti, ale ona neprijme to, zima ju vraj múti.

Vašo prikázal hlbokým vodám Severného mora, aby vyhĺbili cestu, ktorá by až do Tatier bola.

Také veci ponúka jej, také veci núkol,

no ona len: „Vetrík, vetrík!“ a ten ju odfúkol.

Čože sa tu nepáči ti, čo ťa tu tak týra

no...mŕtve duše námorníkov, málo kvetov, zima.

No ten vlačeň nie a nie sa vzdať, on chcel tú krásku po svojom boku mať. A deva, kvapka, kam sa postavila,

jej zvláštna sila pleso tatranské utvorila.

Takto Vašova láska vytvorila plesá, a teraz každý turista okolo nich plesá.