Sedí noc a čierne rúcho šije,
poľná zver aj vtáky dávno spia.
Padá hustý dážď, dážď bez melanchólie,
z povinnosti padá na zem dážď.
Letí havran
ponad pusté lesy,
v pustom poli posteľ ustelie si
opustený spáč.
Nechaj, chlapec, lásku, čo ťa desí,
nechaj lásku, ktorá
klame ťa.
Letí havran ponad pusté lesy,
ostrým krídlom nebo zametá.
Studený vietor okenicou plieska,
v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj.
Už koľkú noc,
už koľkú noc tak
ťažko je jak dneska?
Si jediná láska moja, šťastie moje, osud môj.
Bdiem celú noc jak postrelené zviera.
Strach obklopil ma ako
bodľačie.
Čomu sa zdravá myseľ veriť vzpiera,
zúfalé srdce stokrát oplače:
Ak neľúbiš ma, nemáš ma už rada,
tak aspoň
jedným chladným riadkom vysmej sa.
Veď moja láska, čo tak kruto stráda,
nebude preto menšia, hrdosť pyšnejšia.
Studený vietor
okenicou plieska,
v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj.
Už koľkú noc,
už koľkú noc tak ťažko je jak dneska?
Si jediná
láska moja, šťastie moje, osud môj.
Obilie žltne.
Slama na klobúky
krásne
dozrieva.
Deň ako stvorený je na čítanie z ruky.
Ospalé ďatle klopú do dreva.
Všade na svete to značí SOS.
V belasom
vzduchu utopil sa les.
Milenci v ňom sedia s bledou tvárou,
pijú slnko s octom,
jedia kyslé jablká,
rátajú si prsty na nohách
a na rukách,
tešia sa, že k životu to stačí.
Modrý les. Nad lesom sa mračí.
Z mračien zrazu odlomil sa blesk.
Zem sa
nahla. Sosny narazili čelom o čelo.
Tak sa zľakla, až sa zotmelo.
A ja by som ti kúpil
letnú búrku s kvetinami,
krotký
blesk, čo by sa v nich pásol.
Keby som nemal na chleba a na soľ,
na kúsok slnka by som mal.
Ja ti nič nevyčítam.
Teba
každý ľúbi.
Tebe to všetci vyčítajú z ruky:
Keď usmeješ sa,
vyjdú dúhy pávov
a tam, kde stúpaš, rieky
pramenia.
Obilie žltne.
Slama na klobúky
práve dozrieva.
Ale ja stále chodím s nepokrytou hlavou,
plnou
trápenia.
Prší
tak úžasne tak mäkko padá dážď na aleje
v nedeľné
popoludnie prišiel Hosť
a zamknuté je
A v izbách horí svetlo pre radosť
Hosťovi ktorý čaká viacej vari
a vraví jedno slovo:
Dosť
Bolo by treba odísť tejto jari
Noc ako otázka na dvere srdca búši
Hosť nedá odpoveď Hosť čaká
Hosť neverí čo
tuší
Prší
tak úžasne tak mäkko padá dážď na aleje
v nedeľné popoludnie prišiel Hosť
a zamknuté je
Za kúsok chleba, za hlt čistej vody
všetko, čo máš, vďačne vymeníš.
Človek len
chodí, do zúfania chodí.
A nenájde domov. To si píš!
Aspoň to málo, o čo žiada, daj mu.
Chce sa ukryť ako v zime
myš.
Zober si úbožiaka do podnájmu,
schovaj ako kufor pod posteľ.
Ó, nech ho tvoje biele ruky zajmú.
Všetkých úpenlivo
poproste;
nech sa to vie, no nech sa radšej mlčí.
Čo ich po tom, čí ste, koho ste?
A budeš ho mať na krku jak kľúčik.
Čí
by bol, ak tvoj byť nemôže?
Veď každú noc sa tvoje telo učí;
celá si mu vsiakla do kože.
Možno, že si a možno práve
taká.
Práve taká. Bože, prebože.
Už ani smrť ho z domu nevyláka.
A môžeš prísť preňho do rečí:
ulakomila si sa na
tuláka.
Ak stratí ťa, bude ktovie čí.
A nebo miesi mračná popolavé.
Ak bude tvoj, bude človečí.
Ak nájde ťa jak zrkadielko v tráve.
Aj vystríha. Aj zvádza.
Ak pre ňu si, si sadza
v jej oku. Tam: v kútiku.
Ak vôbec si, si iba odraz.
Si belasý,
ak je ona modrá.
Si iba prázdno po jej úniku.
A možno
predsa ťa len ľúbi.
Neskonale. Na smrť.
Plnú hlavu pesničiek jej nasmúť.
A pod súhvezdím Labute ju ubi,
zo seba ju vyzleč ako
tuniku,
ako džínsy, ako dres,
ako obnosené sako.
Ako suchý les
ju zapáľ,
ako jed
vyvrhni ju pred prvého chlapa,
a
ľaliami detstva
veď ju na spoveď.
Ó, smutný spev sťahovavých vtákov;
už sa chystá
žltý karneval!
Raz sa
vráti
nevinná a čistá,
akú si ju vzal.
Aj tvoja je.
Aj cudzia.
Je ľad. Jej chlad je horúci.
Je hrdza na srdci.
A
trpezlivo hlodá.
Je bdelá v tebe, v sebe spiac.
A celé noci skúma, kto dá
viac.
Oplakávaš ju. Lež koho?
V tej jednej ich
bolo mnoho.
Máš výhodu času. Má čas výhod.
Na jednej strane váh je kat;
tam sa slzy zlata rinú.
Nešťastnica, rýchlo
prihoď
na druhú stranu – hoci slinu.
A môžeš ho zariekať.
Aj odmieta. Aj sľúbi.
A hrotmi pŕs keď presne zacieli,
je nebo
prázdne. Padlí anjeli
jej hrajú na medené trúby.
A to je už noc tisíca a prvá.
Noc, keď veci samy seba prezradia:
jej
dokonalé telo speje do záhuby?
Veď príbeh ešte trvá.
Hovor, Šeherezáda.
Už z ničoty sa k tebe nakloní
a prekračujúc čas i
zákony,
vrúcne ti šepne, že ťa nerada.
Les odkladá si všetky staré listy
aj tie bez adries.
Les je les a nik ho neprerobí.
A čo má byť? Má svoje
hoby.
Ale ty radšej neblúď po lese;
naplakal si sa do zásoby.
A vôbec: tu si na zlej adrese.
Les má dosť práce s prezliekaním
stromov.
Choď domov.
Myslel si: láska. A bol to iba zvyk.
Uletel ti biely balónik.
A je ti smutno. Niet čo zobrať do rúk.
Dni
idú, idú ako rieky k moru,
dni idú, idú a ty tak hrozne sám
pripínaš krídla predstavám.
Niekto ti kýva. Ty sa neotoč.
Máš
pod klobúkom krásny kolotoč.
Niekto sa pýta. Neodpovedaj.
Pozri, je jeseň zlatá ako čaj.
Pristáva práve tma, vypína
motory.
Niekto len chodí, hovorí, hovorí...
To ty sám so sebou začínaš rozhovor
a je už pozde a je už neskoro.
Vybieha líška
z hrdzavého lesa.
Nerozumiete sa.
Hrdzavá jeseň, láska hrdzavá,
a čo nám ešte zostáva?
Ešte je toho nadostač
čo zostalo
a zahrdzavie.
Len sa mi pre to nerozplač.
Len si ju nechráň ako oko v hlave.