Normál hlava, normál rúčky,
zdá sa, že je bez horúčky.
Líce zdravou farbou horí,
svaly pevné, čistý zrak,
predsa sa nám vidí však,
že je Gustík dáky chorý.
Prečo? Prečo? Prečo??
Prezradím vám
niečo!
Keď dáky žiad odpovedá,
či už vie, a či len tára,
Gustovi to pokoj nedá.
Príde naňho strašná vara,
triaška sa ho chytá priam,
akoby mal dostať kiahne,
tu sa prehne, tu sa nahne,
strašný pohľad, vravím vám!
A v tej
chvíli chúďa Gusti
svoje mlynské kolo spustí:
“Šušu, šušu, šušušu,
šušu, šušu, šušu, šušu,
šušušu,
šušušu,
šušu, šušu, šušušu…”
Blčia oči, horí hlava,
prosto, Gustík – našepkáva.