Stojí si rušeň jak slivka tlstá,
pot z neho tečie a para hustá-
už celkom
ustal.
Stojí a syčí, klope a búcha,
ohnivá žiara z brucha mu dúcha.
Buch, aká spara!
Uch, aká spara!
Puff, aká
spara!
Uff, aká spara!
Už ledva fučí, už ledva huhle,
a ešte kurič hádže doň uhlie.
O chvíľu k nemu pripli aj
vozne,
železné, veľké a ťažké hrozne.
V nich plno ľudí, zhonu a vravy,
v jednom sú kone a v druhom kravy.
Z tretieho vozňa dva
slony hľadia,
slonica stará a slonie mláďa.
Vo štvrtom samí brucháči sedia,
sedia a tlsté klobásy jedia.
V piatom je delo. Och,
aká váha!
Aký len obor tú váhu ťahá?
V šiestom sa týčia žirafie hlavy
a medveď čosi žirafám vraví.
A siedmy vagón je
višní plný,
v ôsmom šesť pián, drnčia im struny.
V deviatom vozni strakaté volky,
v desiatom kufre, skrine a stolky.
Za nimi
ďalšie nákladné vozne,
no a v tých vozňoch náklady rôzne.
Keby tu tisíc atlétov stálo,
čo tisíc rezňov zjesť im je
málo,
a každý tú ťarchu zdvíhal a tlačil,
nehnú s ňou ani o mačný máčik!
Naraz hvizd ozve sa,
krútia sa
kolesá!
Najprv len pomaly, lenivo iba,
jak slimák ospalý rušeň sa hýbal,
až mykol vozne a k behu ich núti,
kolesá roztáča,
krúti ich, krúti,
už letí, uháňa a rýchlejšie stále,
rachoce, hrmoce, vždy ďalej a ďalej.
Kam vlastne, kam vlastne, kam beží
vlak?
Ach, po trati, po trati, letí jak vták,
cez horu, cez tunel a cez tmavý les,
a náhli sa, náhli, chce načas prísť dnes,
do
taktu bubnuje a duní a zuní to:
Tak to to, tak to to, tak to to, tak to to.
Hladko a ľahko beží beh svoj,
jak lopta ľahká, nie z
ocele stroj,
nie ťažký rušeň, čo fučiac tu preletí,
lež hračka, ihračka, zábavka pre deti.
A čo toto, čo toto za divý
let,
a ktože to, ako to ženie ho vpred,
že beží, že letí, až chveje sa trať,
to dokáže para ten rušň tak hnať?
To para,
čo dotkla sa najprv len piesta
a piesty pohli zas kolesá z miesta
a ženú vlak, ženú, že letí, čo stačí,
a para tie piesty len
tlačí a tlačí,
kolesá bubnujú a duní a zuní to:
Tak to to, tak to to, tak to to!...