Počuli ste, milé deti,
o muške, čo v noci svieti?
Jožko si už s Ankou šušká:
„To
môže byť len Svetluška!“
Jedného dňa muška malá
pod kríčkom si sladko spala.
Celú noc však tu i tu
svieti všetkým na
cestu.
Bolaže to únava!
Spala by až do rána,
keď tu zrazu pod kríček
zatúlal sa vetríček.
Pošuškal jej do
uška:
„Vstávaj, vstávaj Svetluška!“
Nepočula jeho slová,
fúkol teda zas a znova.
Natiahla sa trošička,
pretrela si
očičká:
„Jojoj, vetrík, pozor daj,
na lampášik nefúkaj!“
Nepočul ju priateľ milý,
fúkal, fúkal z celej
sily.
Nepomohol krik, plač, ston,
lampášik jej vyhasol.
„Čo si počnem zvečera?“
zosmutnela chudera.
Slnko zašlo za
hory
a lampášik? – Nehorí!
Zbadal ju vtom mesiac zhora:
„Svetluška, či nie si chorá?
Na lúke sú všetci,
iba…
svätojánska muška chýba.“
„Ach, mesiačik, beda mi,
môj lampášik nehorí!
Čo si počnem v lese sama,
bez pomoci,
až do rána?“
Veľký nárek, plač a vzlyk
zľutoval sa mesiačik.
Obrátil tvár k mliečnej ceste:
„Hviezdy moje, sem sa! Kde
ste?
Spravteže mi po vôli,
nech lampášik zas horí!“
Už sa vetrík s jednou vznáša,
ukladá ju do lampáša.
A čo bolo,
deti, ďalej?
Muške zmizli slzy z tváre.
Tancovala do rána,
po celú noc na Jána.