Je to pravda,
je to fakt,
je to svätosväte
tak!
Koncom zimy
v lete,
15. septembra,
– je to príliš vážne,
aby to bola hra –
presne o polnoci
(slnko lialo, len tak hrmelo),
Kubo zobudil sa, Kubo
prestal chrápať,
Kubo dostal nápad,
– jednoduchšie,
Kubovi zachcelo sa zrelých hrušiek.
Išiel do záhrady,
vyliezol na
ten orech a bol pyšný,
že natrhal štyri kilá višní.
Vyliezol na ten orech
– vravím pravdu holú –
ale ako dolu?
Ešte
šťastie, že spomenul si na rebrík.
Zabehol poň,
oprel pod jabloň,
Hľadí, hľadí,
robí krik:
Haló, je niekto na tom
strome.
Nik.
Kubo sedí na tráve, premýšľa ostošesť:
„Keďže nie som na strome,
nemôžem z neho zliezť!“
Je to
jednoduché, je to tak. Áno, áno!
Keďže nemôžem z neho zliezť,
musím zostať na ňom!
Je to fakt! Je to rozhodnuté!
Platí!“
A tak sa Kubo stratil.