Mizne sniežik biely, i tie ľady tvrdé,
veď im slnko velí, čo hor, po oblohe
stúpa si tak hrde.
Dĺžia sa
tie dníčky, a slniečko slabé
len tak pomaličky tou modrou oblohou
hore sa už škriabe.
Rozspieva sa vtáča, a odkiaľsi z
diali
cestičkou si kráča, a ku nám prichodí
jar krásna pomaly.
V tom jeho úsmeve teplota už žiari
a vetrík vo speve
odháňa spred očí
mu tie čierne chmáry.