Hnevalo slniečko raz mamičku svoju,
nechcelo opustiť perinôčku novú.
I vzala mamička studenej vodičky
–
šuch! nášmu slniečku priam medzi očičky.
Skočilo zjašene – draps! jeho perinka,
a už sa sypala biela páperinka.
Sneh
padal do záhrad, do bielej trávičky.
snežienky sklonili ku zemi hlavičky.
– Tak vidíš, sedmospáč – hovorí mamička,
–
ponáhľaj sa zemi dať úsmev na líčka.
A vyšlo slniečko nad hory, nad polia,
rozdalo úsmevy všetkým do okolia.