Slniečko a dážď

Slniečko a dážď

Šatôčky mám roztrhané,
vietor sfúkol všetok peľ,
keď som mamke k sviatku lásky
kytku kvetín zbierať chcel.

Prišiel dáždik vrtošivý,
cválal svetom na koni,
že vraj ide poumývať
les, kríky, záhony.

Pozmýval mi všetku krásu,
čo mám robiť biedny tvor?
Pozberám sa k pánu dažďu
na kráľovský jeho dvor.

Prednesiem tam sťažnosť veľkú,
by druhý raz pozor dal,
motýlik keď k sviatku letí,
aby vtedy nepršal.

Pod pazúškou belie sa mu
dlhočizný dlhý list,
ale slnko, lapaj veľký,
rozhodlo sa na zem prísť.

Usmialo sa na motýľa
a vrátilo farieb jas,
z kveta na kvet poletuje
šťastný motýľ ďalej zas.

Zabudol na sťažnosť veľkú,
v kroví kdesi stratil list,
uznal, že po slnku dáždik,
po ňom slnko musí prísť.