Noc je kratšia, deň sa
dĺži,
dlhšie knihy čítať môžeš...
A veď my to radi –
– čítame do roztrhania, hľaď:
Natrhnuté učebnice,
ocapkané
od večere, uši ako somár...
Tak ich žiačik má rád.
No nie každý, sú aj takí
žiaci, čo ich radi prekladajú:
z
tašky na stôl,
potom späť – to keď idú spať.
Preložené. Má ich rád.
A tí ďalší
trepú nimi
po hlave,
tých, čo
ešte spia.
Prebudia sa – hlboko sa zamyslia:
Doma som, či v škole už ?
„Čítaj, píš a čuš!“
„Aha, v
škole...“rozbrieždi sa spachtošovi,
spachtoške – žeby boli v moci noci spolu?
Nechajme to. Sú tu, neobišli školu.
No a jarný lúčik do hláv i kníh nazerá...