Lavičky v máji

Lavičky v máji

Je máj, lásky čas.
Ten mesiac je vždy plný krás,
vonku svieti krásne slnko,
na lavičkách nie je mĺkvo.
Slnko všetky lavičky vysuší
a srdce lásku znova vytuší.

Lavičky sú svedkom lásky,
keď sadajú si na ne krásky.
Jedna lavička je však osamelá,
aj keď nálada je skvelá.

Sedia na nej dvaja,
ktorí sa už od detstva kamarátia.
Naoko sú obidvaja šťastní,
no nevládne v nich pocit slastný.

Pozerajú na ostatných zamilovaných,
na toľko tvárí nádherne rozjarených...
Lavička je stále plná šťastných tvárí,
no niečo tých dvoch stále veľmi kvári.

Aj oni boli raz tak zamilovaní,
no láska ich už viac nechráni.
A tak tam sedia a rozmýšľajú,
na staré dobré časy márne spomínajú.

Na tie, čo sa už nikdy nevrátia...
A tak sa im všetky máje krátia.
Sedia tam, v parku na lavičke,
po lícach im tečú slzy maličké.

Plačú, lebo si lásku nevážili,
lebo ju ako oko v hlave nestrážili.