Dážď – Miroslav Válek

Dážď – Miroslav Válek

Už to zvoní nad vežami v zlate kupol,
už mi to aj rieka kričí do ucha.
Prašivý deň nad mesto si čupol,
prší, popŕcha.

Na čo myslíš práve v tejto chvíli?

Myslím na to,prečo ma tak mýli
holé miesto na rukáve tvojho kožucha,
čo to na mňa padá ako skala,
aj o čie plece si sa opierala,
a či aj našu lásku čas tak ošúcha.

Bubny dažďa, lejak zlý a prudký,
bubny na stromoch a bubny na strechách,
vybubnujú ti všetky moje smútky,
celú tú ntieseň, všetok hlúpy strach.

Už to zvoní nad vežami v zlate kupol,
už ti to aj rieka kričí do ucho.
Prašivý deň nad mesto si čupol.
Popŕcha.