V žiali nepoznáš priateľa

V žiali nepoznáš priateľa

Smutný, taký je život osamelého človeka, Nikoho netrápi, jeho cesty vedú ktoviekam. Sám sebe si je oporou, sám sebe si je pán. Potkne sa a ide ďalej, pomôže si sám.

Takého človeka nerozpoznáš okom, Zvonka je stabilný, odpútaný od okov. Ale vo vnútri je to iné.

Srdce mu búši v rytme piesne otrokov. Prečo sa trápi? Čoho sa bojí?

Stalo sa mu niečo, čo vari ani čas nezahojí? Klamal? Zradil? Nezmieril sa s osudom?

Nie, prehral boj sám so sebou, sám sebe je obludou.

Asi mu život vietor rozfúkal, aj to sa občas stane. Vtedy mu osud ležal pri rukách, on nerozprestrel dlane. Stratil šancu, svoju šancu jedinú.

Zabudol, že niekam patrí, Nespomenul si na svoju rodinu.

Zradili ho? Nie. Sám zutekal. Vydal sa na cestu, iba on vie kam.

Uzavrel sa pred svetom, zabudol, aký pekný môže byť deň, Jeho šťastie sa premenilo na popol, je po ňom už iba tieň.

Ale zrazu uvidel v diaľke svetlo. Cítil, že tentokrát ho niečo zmietlo.

Spomenul si na tú hodinu, keď prvýkrát uvidel tvár maminu. Vôňa domova mu v tme svieti, i v zime porastú kvety.

Ľady sa topia, srdce búši.

Čo sa deje? Už niečo tuší.

Aj keď tomu človeku bolo nedobre, Trpel a bol svojmu svedomiu otrokom,

Vždy má predsa rodinu, a veľa priateľov navôkol. Nech sa mu radosť vráti.

Nech mu na cestu posvieti lúč zlatý, Nech ho láska rodiny obchváti.

Veď to je jeho šanca, ktorá sa už nevráti.