Slnko – dážď?

Slnko – dážď?

Ráno – prší.
Duša mi prší tiež.
V obrovských kvapkách sĺz
nevidím svetlo.
V srdci mám obrovskú dieru.
Čomu a komu dôverovať?
Čistotu hľadám v oblakoch.
Zaspím...
Je znovu ráno.

Svieti slnko,
ale moja duša plače.
V slzách topím tiene omylov.
Prečo mi tak veľmi ublížil?
V spleti križovatiek som si zvolila cestu.
Svoju cestu... S ním.
Bola som ochotná znášať všetky nebezpečenstvá,
Lebo na konci som videla – jeho.

Milovala som ho.
Nepočúvala som varovania.
Neuvedomovala som si ich.
Bol moje všetko.
Žila som spoločne s ním v jednej koži.
On bol ten slnečný lúč,
čo svietil iba pre mňa.
Ale slnko zakrývajú oblaky.
Z oblakov prší.
Prišla búrka.
Mrak sa zrazil s mrakom.
Blesky!!!
Blesky lásky?
Dôvera mi zmenila život.
Jeden okamih...

Osudný okamih.
Neexistujú slová,
aby som opísala svoju bolesť.
Najsilnejší a najhorší blesk
zasiahol moje srdce.
Krváca...
Prečo?! Prečo?!
Kvôli láske...
Verila som mu.
NAIVNÁ? ... Nie.
Čo ďalej?
Je večer.
Nikde nič nepočuť.
Všade je ticho...
Tma.

A zajtra bude slnko možno svietiť,
ale už pre iných.
Len hodiny odbíjajú moje posledné minúty.
Noc...
A je zase ráno.
Neprší.
Len vysoký kríž týči sa vo svetle nebies.
Nekonečné svetlo...
Lebo už žiadne svetlo nádeje neexistuje.
Zhaslo..
A to kvôli jednej nainfikovanej injekcii,
ktorá vzala život – jemu, mne...
A môže hocikomu...