Viem, všetky mamky sú tak statočné,
štvorlístky šťastia by nám podať chceli.
Ich slovo
stále rovnako v nás znie
na začiatku ciest, a či sme už v cieli.
Veď udržiava v nás ten silný prúd,
ktorý nás ženie ponad
virvar sveta
a občas dá nám v láske spočinúť,
i vychutnať si krásne chvíle leta;
či koláč, čo nám v ústach
nezhorkne.
Stále nás bude sprevádzať tá vôňa
– na vrchole i v najspodnejšom dne
nás pritúli ich láska – v nej sme
doma.
Hľadáme v sebe čosi, čo v nás plesá,
a možno to nás dvíha ku nebesiam...