Už dýchlo jarou z južných strání,
zmizla aj snežná inovať,
lež zostarená biela
pani
nie a nie sa už pochovať!
Zúri a nové biče spletá
basov do víchric zapriaha...
Čas ticho krúti osou sveta:
– Ej, zima, márna námaha!
Mraky sa topia ako kryha,
keď na ňu slnce oprie tvár.
Jasavý spev sa k nebu dvíha...
Škovránok ? –
Kdeby! To je jar!
Jej svetlo s tmou sa zrazí v boji -
až zimu schytá nadvláda.
Stred toho boja človek stojí
a ruku k dielu
prikladá.
Už sa aj rodí obraz nový:
vtáčky zas hniezdia v oreší,
žiak nesie vodu oráčovi -
život je nad smrť mocnejší
!