Prišla včielka v prvom letku
k sedmikráske na posiedku:
„Už si hore, kvietok
biely?
Dávno sme sa nevideli!“
Sedmikráska rad po rade
rozkladá si lístky mladé,
ba i golier porozpína,
nech ju
slnko vyobjíma.
„Sladká moja,“ včielka šepce,
“už sa mi viac driemať nechce.
Od rána mi hora hučí,
že už vŕba
lístky pučí.“
Počula to chrobač malá,
Z postieľok hneď povstávala:
„Hore, kvietky krásne, hore,
už je Vesna v
našom dvore!“
Za čas krátky – lúky, stráne
kvietím boli zasypané…
Zajac virgá ce úvrate:
„Jar, jar je tu, deti
zlaté!“