Hoc metrov par nás delí iba,
hoc dych Tvoj na krku cítiť smiem,
tomu vánku vôňa chýba,
že rozplynúť
sa môže, to dnes už viem.
Hoc bližšie sme dotyku nežných pier,
hoc delia nás stovky míľ,
kráčame sami do svojich
dvier,
ostáva spomienka krátkych chvíľ.
Hoc moje srdce zíva clivotou,
hoc Ty tam navždy svoje miesto máš,
ja ponechám sa
radšej pohltiť samotou,
tento súboj viac nevyhráš.
Hoc dvere nehy stále otvorené sú,
hoc cez prah môžeš ďalej ísť,
bozky
nehy na dverách ostanú,
do uška nebudeš viac mi hrýzť.
Hoc pri pohľade na Teba vždy ja strácam reč,
hoc ten okamih je viac než
všetky slová,
všetky vyznania utiekli žiaľ už preč,
úlomky citu nevládzem skladať znova.
Hoc na tvári sa Ti túžba
skrýva,
hoc stačilo by ju dychom odhaliť,
žiaľ to už na tom svete raz tak býva,
nie vždy smieme si to dovoliť.