Osud človeka zavesený na tenkej nitke,
zavesený, nechaný napospas bláznivému vetru,
kolíše sa svetom v krutej
bitke,
súboj mnohých, kde však len dve sa navždy pretnú.
Vraj osudom posplietané naše životy sú
pavučinou, ktorú človek
spája rozumom
logikou vlákien, čo šťastie prinesú
keď zamýšľaš sa, prečo a čo potom.
A i keď všetky dôvody rozumné
má
predsa poriadok v chaos city obráti
to malé niečo kde nikto z nás sa nikdy nevyzná
maličká časť nás, ktorá v správnu
cestu ma navráti.
Človek je veľmi zvláštne stvorenie,
môžeš mať všetko, môžeš hľadieť na to božské zjavenie
stále
len rozmýšľa, čo keď, čo ak
prečo, prečo to len musí byť práve tak.
Možnou chybou stalo sa, že ľudia srdcom prestali
snívať,
možno sa len opäť snívať boja
možno rozum postavil srdcu štít
keď zabudli aké krásne je nechať sa láskou
pohltiť.