Na stole ostal tvoj
hrnček nedopitej kávy.
Robievam ti ju každé
ráno.
Ticho. Len ja a tá káva
na
stole, nesedávame
často za ním spolu.
Odchádzaš, za prácou,
za ŇOU. Nie, už na ňu
nežiarlim, zvykla
som.
Odchádzaš...a s tebou
aj moje city, čo ostali
po rokoch. Samota...?
Nie...dva hlásky nedávajú
jej šancu.
Šancu má len smútok.
Peniaze...hej...treba ich.
Však strácaš ma.
Či vari to ešte nevieš?
Ťažko k sebe nachádzame
cestu.
Dnes dala som dole
z prsta môj sľub,
ach Bože, zmiluj sa.
Však nastal zmier.
Na ako dlho?
Dokedy takto
ťahať
káru?
Ideme ďalej, spolu
však predsa každý osve.
Kiežby si čítal tieto riadky.
Hm, asi nie. Radšej nie.
Aj tak je už neskoro.
Neviem, nedokážem ťa
už ľúbiť.
Odpusť.