Rozkošným úsmevom ukrývaš plač,
slzy nevinnej mladosti. Rozumiem,
no život je raz taký, tak
prepáč,
že tak, jak on, ani ja Ťa nechápem...
Veľkými očami hľadáš šťastie
a mätú Ťa blázni. Aj ja patrím k nim?
Cez
tŕnie ruža neporastie
a bez ohňa nedotleje žiaden Rím...
Necítim iné, len že Ťa mám rád,
tak, ako mnohí rytieri predo
mnou.
Ako však dobyť Tvojho srdca hrad?
Ako prejsť hustou šípovou záhradou?
Vidím Ťa, kráska, ako sladko spíš.
Čistá, sťa
slza, čo Ti na krajíčku
svieti. Vraví: "Ja žijem, neveríš?"
Verím. Preto píšem túto básničku...
Už tleje moje srdce,
zobúdza
všetky zmysly, čo tu s nami zostali.
Popros ich, aby šli do úzadia
a bozkom Ťa zobudiť ma nechali.