Zamkla si nebo, ani zeme niet;
akési hrozné slová v tebe mlčia;
v sklenenom tichu otáčanie
kľúča.
Do cudzích ramien sneží tvoja pleť.
A ja si zájdem na dúhový lieh.
Sklenená luna ako luster zvoní,
sklenené lístie
cengá na jabloni.
Na tvár mi padá sklenený tvoj sneh.
Ty ešte spíš a sneh sa vonku zmetá.
Spitý jak dúha, zlostný ako
boh,
krvavou nohou stúpam po črepoch
malého svojho skleneného sveta.
Záleží na tom? Záleží už na kom?
Potichu visím so
skloneným zrakom.