Óda na Boha jabĺk

Óda na Boha jabĺk

Len pár krokov po jeseni si prezerám jablkové dožinky
a krútim na ruke
pár posledných ohryzkov.

Ten jeden v krku mi naskakuje, akoby ani nebol môj,
akoby ma dusil zvnútra ...

Možno z tých jabĺk, vzrušujúcich a neznámych, pravých aj vymyslených sa mi roztáča vesmír
a naskakuje husia koža v krku
a ja ukazujem, chválim aj hreším /vo vytržení/ na pravé mená jabĺk ...

Tá sila
/jablko hýbuce prarodičmi fyziky/

Tá moc
/jablká, na ktoré nasypali tekuté slnko grécki bohovia/

Tá túžba
/jablká žien pokryté tak mäkko, až sa v mužoch roztikajú býky a žrebci v býkoch/

Ten hriech
/jablko, z ktorého nemalo byť odhryznuté/

Raz stretneme sa
v popoludní nesmrteľných, keď sa budú lúpať jablká, okúsime aspoň jeden okamih ...