Ráno hľadím ospalá, kam som sa to dostala?
Pozriem, vidím niečiu tvár a už zase zaspávam.
Zo snov ma budí krik jak hrom, počuť ho na celý dom.
Tvár nado mnou je mi známa.
„Vstávaj, už je sedem, mladá dáma.“
S nevôľou sa obliekam, tesnú sukňu navliekam. Po chvíli som nalíčená.
„Takto ideš oblečená?“ Nezdajú sa jej ani moje šminky.
Argumentujem:
,,Veď sú to len očné linky.“
Po krátkom boji to vzdávam, namiesto sukne si džínsy dávam. Žiadnu amnestiu však nečakám, a tak aj šminky si dolu dám.
Aj keď máme s mamkou zvady, máme sa vždy veľmi rady.
Jedným slovom ma vždy zvábi, a to, že ma veľmi ľúbi.