Obilie žltne.
Slama na klobúky
krásne dozrieva.
Deň ako stvorený je na čítanie z
ruky.
Ospalé ďatle klopú do dreva.
Všade na svete to značí SOS.
V belasom vzduchu utopil sa les.
Milenci v ňom sedia s bledou
tvárou,
pijú slnko s octom,
jedia kyslé jablká,
rátajú si prsty na nohách a na rukách,
tešia sa, že k životu to
stačí.
Modrý les. Nad lesom sa mračí.
Z mračien zrazu odlomil sa blesk.
Zem sa nahla. Sosny narazili čelom o čelo.
Tak sa
zľakla, až sa zotmelo.
A ja by som ti kúpil
letnú búrku s kvetinami,
krotký blesk, čo by sa v nich pásol.
Keby som nemal na
chleba a na soľ,
na kúsok slnka by som mal.
Ja ti nič nevyčítam.
Teba každý ľúbi.
Tebe to všetci vyčítajú z
ruky:
Keď usmeješ sa,
vyjdú dúhy pávov
a tam, kde stúpaš, rieky pramenia.
Obilie žltne.
Slama na klobúky
práve
dozrieva.
Ale ja stále chodím s nepokrytou hlavou,
plnou trápenia.