More. A hore hviezdami noc sa pení.
Hmlám večerným už trúbia do rosy.
Bez
konca voda. V kráľovskom osamení.
O omrvinku zeme neprosí.
O prášok hlasu nepožiada živých.
Jak sejbou vrhá v častých
premenách,
je účel svoj a sama v seba plynie.
Dve tichá závratné sa drvia na hladine:
jej mlčanie a večnosť vznešená.
Dve
tichá, žarnovy tých starých božích mlynov,
naprázdno trú sa, srší hviezdny prach.
Ale zem všade vysiela svojich synov.
Počuješ?
Píska čajka na vlnách.
Vták zapískal a na smiech je to, bože.
Ako hrot ihly v ríše obrovité
čnie útly hvizd, to tenké žezlo
mäsa,
povýšeného teplom počatným.
Vták zapískal a k slzám je to, bože.
Trhlinkou ticha jak sa hrnie žitie,
že smrť už nevie,
čo si počať s ním.
More a hviezdy. Života teplý prievan!
Podo mnou ako nedotknutá zvesť
mlčanie praživlu, z milosti jeho
spievam,
a hore, hore modré ticho hviezd
je ticho smrti, jak na úder sa strojí.
Zem, ktorá všade vyslala si svojich,
zem,
neodchádzaj nám, buď s nami.
I na zemi i pod hviezdami.