Bol raz jeden človek.
Bol celkom nahý,
chodil za svojím nosom
a pískal si stále tú istú
pieseň.
Ale keď ho voľakto stretol,
hneď sa ho pýtal :
"A prečo sa neoblečieš ?"
"Nikdy mi to nenapadlo," odvetil človek.
"
A kam ideš ?“ pýtali sa ho.
"Neviem, " povedal človek.
"A prečo si pískaš stále tú istú pieseň?"
vypytovali sa znova a
znova.
"Nikdy som o tom nepremýšľal, " hovoril človek.
A pískal si ďalej.
Jedného dňa prišiel
na jedno miesto
a na tom
mieste bola lúka
a uprostred lúky sedeli anjeli.
Mali velikánske snehobiele krídla.
Človek si sadol do trávy
a pozoroval
anjelov.
"A mne preto narástli krídla,
lebo som bol veľmi dobrý, "
povedal jeden anjel.
V tej chvíli mu krídla
trochu
zožltli.
"A mne preto narástli krídla,
lebo som bol veľmi skromný, "
povedal druhý anjel.
No len čo to dopovedal,
aj jeho
krídla stmavli a zožltli.
"No a mne preto narástli krídla,
lebo som bol veľmi tichý,"
chválil sa ďalší anjel.
V tom okamihu
mal krídla
škaredé a temné ako ostatní.
Celý deň sa anjeli chválili
a ich krídla boli čoraz tmavšie
a žltšie a
menšie.
Človek sa pozeral na anjelov,
ale nepremýšľal o tom.
Vstal, zobral píšťalku
a vykročil za svojím nosom.
A keď
prišiel k úpätiu vysokej hory,
ani mu nenapadlo zastaviť sa.
Iba kráčal a pískal si a stúpal,
až bol odrazu celkom hore,
na samom
vrchu hory.
Ale pretože o tom nikdy nepremýšľal, stúpal ďalej.