Hrali sme sa na zvieratá. Ja som bol lev a Peťo šimpanz. Tomu sa žilo! Mohol si odhrýzať z banána a ja som mohol akurát revať ako lev a plašiť nášho papagája.
Chceli sme, aby bol ocko koníkom. Mohol by nás nosiť na chrbte. – Videl som raz v časopise hrocha, – povedal ocko. – Bol trocha lenivý. Celkom by sa mi to páčilo. – Veď z hrocha nemáš vôbec nič! Iba čítaš noviny! – povedal som mu. – A čo toto? Noha ako hroch! – vystrčil ocko sadru spod stola. – Aj pilier mosta sa môže schovať pred ňou! Náhodou, k tomu hrochovi mám najbližšie ja! – Ocko má kúsok pravdy, – zasmiala sa mama. – Je síce bez chvosta a nemá takú veľkú tlamu, ale je to hroch, neveríte? Slovom, ide sa do ZOO.
V ZOO sme videli iba kúsok nohy a chvost. Hroch bol skrytý za skalou presne ako náš ocko, keď sa vyvaľuje vo fotelke. Bolo toho dosť. Možno keby sme videli celého hrocha, čítal by noviny.
Z časopisu Adamko č. 10, október 2009