Tonino, pieskový šaško – Sara Nui

Tonino, pieskový šaško – Sara Nui

Nádherný večer, pomyslela si Zuzana a na chvíľu sa vzdialila od okna, aby si zašla po svoju tajomnú škatuľku.

Až teraz, keď si ju uložila na sklápaciu dosku svojho písacieho stolíka, si všimla, že je škatuľka celkom plná. Nechýbalo v nej ani jedno jediné zrniečko piesku.
Aké jemné zrnká a aké krásne, tešila sa Zuzana a vysypala všetok piesok na dosku písacieho stola. A čo sa stalo?

Stalo sa naozaj čosi neuveriteľné. Zrniečka sa začali samé od seba pohybovať hore-dolu, zoskupovali sa a preskupovali. Odrazu sa na stolíku objavili tí najdrobnejší, najjemnejší a najmilší pieskoví ľudkovia, akí kedy existovali.
Hovorili jemnými hláskami, trochu aj piskľavými, nemyslite si však, že ich nebolo počuť. To teda nie, lebo ich hlásky boli jasné a zvonivé.

Čo to je, nevedela sa z toho celého spamätať Zuzana, a tak si len pretierala oči, až ich mala celé červené.

Pieskoví ľudia boli už takmer úplne vytvorení. Ešte si obliekali nedeľné šaty, farebné a pestré. Najviac sa točili okolo jemnej pieskovej dievčinky s trochu vyhrnutým noštekom a ligotavým dlhým pieskovým vrkočom. Pomohli jej obliecť karmínové šaty a na hlavu jej nasadili korunku.

– Som Piesková princezná, piesková, v karmínových šatách, – predstavila sa Piesková princeznička Zuzane, len čo bola upravená. Okolo nej sa zoradili ostatní pieskoví ľudkovia a podľa ich odevov bolo odrazu vidieť ich hodnosť na kráľovskom pieskovom dvore. Boli medzi nimi kráľovskí radcovia, kráľovskí rodičia, dvorný pieskový šašo. Pieskoví sluhovia a slúžky, hlavný pieskový kuchár a kuchárka, kuchtíci, pieskoví speváci a tanečníci, hlavný a dôležitý pieskový astronóm.

– Neviem, neverím tomu, možno som chorá, mala by som si odmerať teplotu, – povedala Zuzana nahlas trochu vystrašeným hlasom. Aj keď mala vždy bohatú fantáziu, predsa si také čosi nevedela predstaviť.
Pieskové kráľovstvo sa zasmialo zvonivým smiechom.

– Hádam sa nás nebojíš, – prihovorila sa Zuzane Piesková princezná a skočila jej do dlane.
– Ale si milučká, – prihovorila sa Zuzana princeznej a aj sa zabudla čudovať.
– Ako sa voláš? – opýtala sa tej malej v červených šatách.
– Princezná, nevidíš, veď mám tie najkrajšie šaty a na hlave mám korunku, – odvetila Piesková princezná.

– Som Piesková princezná, no tak, naozaj to nevidíš? A mala by si mi hovoriť Veličenstvo alebo ešte lepšie Vaše Veličenstvo princezná.
– Dobre teda, Vaše Veličenstvo princezná, Vaša, – zakoktala sa Zuzana, lebo to oslovenie, ktoré si vyžadovala princezná, bolo predsa len trochu pridlhé a prizložité.

– No dobre, stačí to raz povedať a potom ma už môžeš titulovať princezná.
– Súhlasím, – odvetila Zuzana, i keď vôbec netušila, čo to znamená niekoho titulovať. Môže sa to opýtať slúžky Kláry alebo brata Ignáca. Keby to tí dvaja náhodou nevedeli, stále sa na to môže spýtať ocka, keď bude mať dobrú náladu. Musí byť však opatrná, aby to nebolo podozrivé.
– No, spytuj sa, – dupla princezná nôžkou a celá netrpezlivá sa začala vrtieť v Zuzaninej dlani.

– Veď ma čakajú povinnosti, – dodala a opravila si korunku.
– O-odkiaľ si sa tu vzala? – opýtala sa Zuzana, lebo jej v tej chvíli nič nenapadlo.
– Bežná otázka, no takú som čakala, – povedala princezná s vyhrnutým noštekom. – Ja som sa tu nevzala, ja jednoducho som, či nevidíš?
– No dobre, predtým si tu však nebola, – vracal sa Zuzane pomaly jej starý rozumček.

– Láry-fáry, pravdaže som tu bola, to len ty si ma nevidela. – Bola som aj predtým a som aj teraz, – povedala Piesková princezná záhadne. Akiste sa jej už nechcelo zhovárať o takých veciach a okrem toho ju už čakali jej kráľovskí dvorania a radcovia. Zoskočila Zuzane z dlane a vrátila sa medzi svojich ľudí. Čakali ju vážne kráľovské povinnosti, lebo musela vládnuť aj za rodičov, ktorí už boli veľmi starí.

Kráľovskí dvorania práve riešili jednu záhadu. Z kráľovskej pokladnice zmizol totiž strieborný opasok, ktorý mal neobyčajné vlastnosti. Po svojich rodičoch ho mala zdediť princezná.
– Budeme pátrať po zlodejovi, – rozhodla sa princezná.
– Pátrať po zlodejovi, pátrať po zlodejovi, – ozvalo sa po celom kráľovstve.
A tak sa riešili všetky dôležité a menej dôležité problémy kráľovstva.
Zuzana bola z tých neočakávaných udalostí taká prekvapená, ba aj trochu vzrušená, že zaspala opretá o dosku písacieho stola.
Tak ani nezbadala, ako sa skončilo kráľovské predstavenie. Pieskoví ľudia zliezli po jej rukávoch a dlhej sukni na zem a rozutekali sa po celej izbe. Odrazu tu bolo úplne ticho.

Ukážka z knižky Sara Nui: TONINO, PIESKOVÝ ŠAŠKO, ktorá vyšla vo vydavateľstve Perfekt v roku 2010. Ilustroval ju Peter Uchnár.