A telku radšej nepozeraj! – Zuzana Martišková

Slovenský jazyk » Básne

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 16.01.2023
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 876 slov
Počet zobrazení: 2 279
Tlačení: 78
Uložení: 121

A telku radšej nepozeraj! – Zuzana Martišková

Stará Fabia mojej tety prudko zabrzdila. Len čo vypla motor a otvorila dvere, vliezol dnu najväčší kocúr, akého som kedy videl a usadil sa jej na kolenách. – Toto je Imro, ako ten z Paneláku. Bude tvojím kamarátom, ale musíš mu každý deň pripraviť granule namočené v mlieku. Presne o šiestej večer, keď sa vrátiš z prechádzky s Kordiakom. – S Kordiakom?! – spýtal som sa neveriacky. – Áno, pozri sa, práve prichádza. Blíži sa k nám obrovský čierny vlčiak. Opatrne si ma obzerá, oňucháva a vrtí chvostom. Ťahám za sebou svoj veľký kufor, okolo neho poskakuje vlčiak ako koza a teta stále rozpráva. – Mám tri kačky: Angie, Ivanku a Soničku a dve sliepočky Miu a Betku. Kačky musíš ráno vypustiť a večer zas zavrieť. V kuríne pozbieraš vajíčka. Vždy ráno. Potom pôjdeš dolu do dediny kúpiť čerstvé rožky a mlieko, pomôžeš mi s obedom a poobede v záhrade. O štvrtej pôjdeš s Kordiakom za humná, aby sa prebehol. Ostatné už vieš. Chcem, aby si sa tu cítil ako doma. A večer si spolu pozrieme opakovanie môjho najobľúbenejšieho denného seriálu, – žmurkla na mňa teta. – Aj keď tvoja mama povedala, aby si telku radšej nepozeral. Bolo mi to jasné. Veď teta je z rodiny. Presne ako jej sestra, teda moja mama. Zmagorené sú z tých seriálov, najmä z toho jedného, ony, všetky mamkine kolegyne aj moje trápne spolužiačky. Keby radšej dávali o hodinu dlhšie televízne noviny. Tie mám rád. Našim som nahovoril, že ich povinne musíme pozerať kvôli Náuke o spoločnosti. Uverili mi. Tam sa, ale fakt, dozviem aspoň kopec zaujímavostí, noviniek a vôbec, kde sa na ne hrabe nejaký Panelák. Z televíznych nikto nemôže zblbnúť tak ako zo seriálu. To viem nastopro! – A nemôžem si radšej miesto toho pozrieť televízne noviny ? – skúsil som vyjednávať. – Nebude kedy, – zabila teta. – To si radšej, o takom čase, ešte posedíme v záhrade, v altánku a pooddychujeme na čerstvom vzduchu. Som nahratý. Tešil som sa, že si cez prázdniny na dedine budem môcť robiť všetko podľa seba. A tu u tety je všetko presne ako v Paneláku. Teda rovnako ako doma. Už len Imre a Gejza mi tu chýbajú. Zasmial som sa v duchu, ale úsmev mi zamrzol na perách, keď sa spoza susedovho plota vystrčila počerná hlava suseda a strapatého chalana.

Teta sa ku mne nahla a zašepkala: – Toto sú moji noví susedia. Sú trochu čudní. Nevedia po slovensky, len po maďarsky a rómsky. Tak sa na seba zatiaľ len usmievame, ale ja sa aj bojím. Budeš ma strážiť a nikdy sa odo mňa nepohneš ani na krok! Stojím ako soľný stĺp a hľadím bezmocne ako hrom do duba. Moje vysnívané dni voľna a ničnerobenia sa rozplývajú ako dym, čo stúpa zo susedovej záhrady. Pália niečo smradľavé, až z toho štípu oči. A to som sa u tety mal učiť samostatnosti. Predstavoval som si samostatnosť úplne inak.

Druhého dňa to všetko začalo. Vypustiť kačky, otvoriť sliepkam, zozbierať vajíčka, utekať do obchodu, aby nevypredali rožky, pomôcť pri príprave raňajok aj obeda, obrať zrelé broskyne, pripraviť jedlo Imrovi, vyvenčiť Kordiaka, zavrieť kačky, posedieť v altánku. Slnko ešte ani nezapadlo, zato ja som zapadol do postele ako mechom ovalený. Márne ma teta volá pozrieť si večer jej obľúbený seriál v televízii. Kašlem na všetko. Je mi dusno, záclona sa ani nepohne a od susedov mi rovno do očí bliká svetlo z ich televízora. Ešte aj hlas majú na plné pecky. Zízajú na Panelák... Je mi na zúfanie...

Ráno ma zobudil krik. Teta stojí nad mojou posteľou a lamentuje. – Predstav si, Kordiak sa stratil! Chudáčik. Bol taký dobrý a milý, každý ho mal rád a teraz je fuč! – smutným hlasom fňuká teta. – A ani susedia ho nevideli? – spýtal som sa rozospato. – Ktovie. Pochybujem, že niečo o ňom vedia, ale... – nedokončila. Preľakol som sa. Počul som, teda vlastne videl v televíznych novinách jednu reportáž, že kdesi na východe kradnú ľuďom z dvorov psy a potom... potom ich jedia. Hrôza! A na vine som ja. Iste som večer zle zatvoril dvierka Kordiakovej voliéry. Úbohý Kordiak! Aj som sa trochu bál, ale spomenul som si na mamu, ako si želala, aby som sa učil samostatnosti. Teraz jej dokážem, že viem byť samostatný.

Vybehol som na dvor, rovno k bránke, potom na cestu a zastal som pred dreveným plotom susedov. – Kde je Kordiak? Vy ste nám ho určite ukradli! Čo ste s ním spravili?! Priznajte sa! Kde ho máte schovaného?! – vykrikujem ako rozzúrený reportér v televíznom vstupe a mračím sa na susedovho syna, ktorý práve čosi je na lavičke pred domom. O chvíľu vybehla pred dom celá ich rodina. Niečo si šepkajú. Zrazu vybuchli do smiechu a ukazujú na mňa prstom. Nechápal som. Až keď som sa obzrel, uvidel som za sebou tetinho vlčiaka Kordiaka. Sedel spokojne s hlavou naklonenou na jednu stranu a veľkým chvostom zametal ulicu. To už vo dverách stála aj teta, prehýbala sa, držala sa za brucho a tiekli jej slzy od smiechu. Hanbil som sa ako pes, keď som všetko pochopil.

Ráno mi teta nerozprávala o našom psovi Kordiakovi, ale o hrdinovi jej obľúbeného seriálu, ktorý sa vo včerajšej časti Paneláku stratil a nikto nevedel, kde je. Musel som sa susedom ospravedlniť. Teta im navyše poslala celú polovičku plechu broskyňového koláča, aby sa na nás nehnevali. Cítil som sa ešte pár dní trápne, ale aspoň sa teta a jej noví susedia začali spolu rozprávať. Zatiaľ len rukami-nohami. A navzájom si v záhrade pomáhajú. Zatiaľ len rečami...

A ja som mal čas sa popoludní zahrať s Gejzom a jeho mladším bratom Dežim. A za humná sme so sebou vzali aj Kordiaka.

Z časopisu Fifík č.6, 2013

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Próza – Hviezdoslavov Kubín



Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.023 s.
Zavrieť reklamu