Malý zajko v kúte plače,
mamka k nemu v strachu skáče.
– Prečo plačeš, synček
malý,
vari sa ti krivdy stali?
– Stali, mamka, veru tak,
ušatý som, neborák.
Nemám svoje uši rád,
všetci sa mi budú
smiať.
Mamka tíši svojho syna,
pritúli ho, vyobjíma.
Pohladká mu dlhé ušká,
synčekovi takto šušká:
– Zajacovi
vždy tak sluší,
keď má veľké, dlhé uši.
Múdremu to smiešne nie je,
iba hlúpy vždy sa smeje.
Nestoj už pred
zrkadlom,
hybaj, syn môj, rýchlo von.
Každý dobrý kamarát,
aj s ušami má ťa rád.