Keď pršalo, keď sa lialo,
žabča mamke zakričalo:
– Poďme my von, mama
milá,
práve prišla naša chvíľa.
Vykračujú v mláke, v daždi,
čuduje sa veru každý.
Starostlivá, dobrá mať,
vraj by
mala rozum mať.
Na prechádzky chodiť treba,
nie však, keď dážď padá z neba.
Vtedy majú doma sedieť,
každý rodič to má
vedieť.
Hlavou krúti žabia mama,
vysvetľuje všetkým sama:
– My sme žabky, moji milí,
vodu sme si
obľúbili.
Čľapkanica, to je krása,
skoky v mláke radosť naša.
Na suchu i vo vode,
my, žabky sme v pohode.