Nikým si nemôžem byť istý.
Klaviristi...
Napríklad...
Aj keď hrajú už po
stýkrát,
hovoríme im forte:
tak otvorte si aspoň klavír,
keď ste už začali hrať.
A viete, čo ten klavirista – vietor
spravil?
Zmizol, zdúchol, odrazu bol fuč:
bežal domov, vraj zabudol od klavíra kľúč.
Alebo tá muzikálnosť bicích
hromov...
Márnosť!
Hovorím: bite nežne
a úprimne
a ony bijú divo –
ako v hymne.
Lebo taký mesiac – lesný roh;
už
to skúša mesiac,
a trúbi ako trubiroh.
Och!
Alebo zas prvé husle – mráz.
Raz si vrzol
a potom len
mrzol, mrzol,
až to
všetko prašťalo.
A to mi verte,
na koncerte,
by sa to stať nemalo.
Alebo, či by vás čert neuchytil:
dám pikolu tomu
dolu.
„Tu máš pikolu.“
A on poslúchol a tú kolu
z tej pi – koly mi vypil.
Pýtate sa, čo pani meluzína?
Tak na tú
radšej ani nespomínam...
Aj tak harfistka už bude iná, druhá.
Áno: dúha –
tá hrá všetkými farbami.