Na červenom mramore stojí nápis strohý.
„Dnes mne, zajtra tebe.“ Slová v kameni.
Aký to má
zmysel? Tú otázku mnohí
sami sebe kládli, tajom mámení.
Ten, kto číta ďalej, vysvetlenie spozná.
Otcovi dal nápis z úcty
vyryť syn,
keď ich rozdelila náhlivo smrť hrozná,
aspoň rozlúčiť sa takto mohol s ním.
*
V dobe dozrievania sa syn
často búril
a s výsmechom dobré rady odmietal,
veď mladosť chce rozlet, voľnosť a nie múry,
ktoré väznia prísne. Tak šiel
do sveta.
Zavrhoval všetko, čo mu otec vštepil.
Po svojom žiť iba túžil z plných síl.
V hýrení a risku tápal ako
slepý,
sám so sebou vnútri duše zápasil.
Keď ho v cudzom svete osedlala psota,
strach mu spánok kradol. Prinútil ho
bdieť.
Zbadal, že sa prázdny v bludnom kruhu motá.
Zatúžil sa vrátiť cestou domov späť.
Na smrteľnej posteli jeho otec
ležal
a nevnímal vôbec radosť, bolesť, cit...
Aj keď srdce nie je nedobytná veža,
vždy doň nejde ľahko cestu odhaliť.
*
Človek spozná význam, až keď stratí veľa,
málo býva vďačný za to, čo má dnes.
Všetko pomíňa sa – časy, ľudia,
diela,
darmo svoje prečo? kričí do nebies.
Keď pred starý nápis otec a syn stanú,
skúmať môžu nemo, aký je ich vzťah,
keď ich život hladí, aj keď im dá ranu,
pridá smiech, či smútok na mištičky váh...